Výsledky prvého kola prezidentských volieb potvrdili, že Slovensko je patologicky rozdelená krajina. Mapa volebných okresov vyzerá ako z vojny Sever proti Juhu. Ivan Korčok dokázal zvíťaziť nielen vo svojich baštách Bratislave a Košiciach, ale prekvapujúco aj na Záhorí, Orave, Liptove a na Spiši. Navyše, viac ako 5-percentný náskok pred favoritom Petrom Pellegrinim ukazuje, že druhé kolo môže byť dramatickejšie ako sa očakávalo. Ja som síce viackrát upozorňoval na to, že ako počítam, tak počítam, Korčok už prakticky nemá od koho brať (s výnimkou zanedbateľného počtu Matovičových voličov), ale také jednoduché to vôbec nebude.

Predovšetkým, zdá sa, že voliči stále nepochopili, že ide o najdôležitejšie prezidentské voľby v celej histórii Slovenskej republiky. Volebná účasť bola síce najvyššia za posledných dvadsať rokov (necelých 52 % – viac to bolo len v roku 1999, kedy faktické „referendum“ o Mečiarovi pritiahlo k volebným urnám takmer 74 % voličov), ale stále ešte takmer polovica voličov (viac ako 2 milióny ľudí) zostala doma. Obaja rivali preto podľa môjho názoru identifikovali svoj hlavný voličský revír, na ktorý sa chcú zamerať, celkom nesprávne – nie sú to ani Harabinovi voliči, ani maďarskí voliči, ale tí, ktorá neprišli voliť. To je najväčšia masa, ktorú treba mobilizovať.

Výsledky ďalej ukázali, že túto drámu sme si mohli ušetriť, keby niektorí kandidáti odhodili vlastné egá a namiesto zbytočnej sebaprezentácie odstúpili v prospech toho, kto má ako jediný momentálne šancu poraziť kandidáta neoliberálnych a militaristických kruhov (znovu opakujem, že presne toto bol dôvod, prečo som tentoraz nekandidoval, hoci rozumiem sklamaniu tých, ktorí mi to vyčítajú). Možno by to nestačilo na víťazstvo Petra Pellegriniho už v prvom kole, ale rozhodne by to stačilo na postup do druhého kola z prvého miesta, čo má významný psychologický účinok, pretože (povedzme si to otvorene), väčšinový slovenský volič je iracionálny a rád sa pridáva na stranu väčšiny, resp. víťaza.

Špekulácie nám však nepomôžu, treba prijať realitu a najmä fakt, že všetko sa od tohto okamihu začína odznova, ani jeden z kandidátov sa nemôže spoliehať dokonca ani na hlasy, ktoré dostal v prvom kole, lebo účasť v druhom kole býva väčšinou nižšia. Z tohto hľadiska je zaujímavé, ale vôbec nie prekvapujúce, že Štefan Harabin zatiaľ odmietol otvorene podporiť Petra Pellegriniho. V tábore predsedu NR SR sa však nemusia plašiť. Jednak voliči bývalého ministra spravodlivosti naozaj „vedia, čo majú robiť“ a jednak Harabin sa pokúša robiť iba to, o čo sa snaží celý čas – vydiera a niečo si za to vypýta. Je na vládnej koalícii, aby posúdila, či má naozaj (povedané slovami klasika) v rukách žetóny, s ktorými môže hrať.

Z tohto hľadiska badať nervozitu skôr u Ivana Korčoka. V snahe kŕčovito si kopnúť do Petra Pellegriniho začal na tlačovej konferencii presviedčať voličov vládnej koalície, že treba viac hovoriť o cenách potravín a raste platov, čo sú témy, ktoré nijako nesúvisia s funkciou prezidenta (mimochodom, aj Zuzana Čaputová, ktorá v stredu večer moralizovala, že prezidentské voľby nie sú o zlepšení situácie v zdravotníctve, vstupovala pred piatimi rokmi do kampane s demagogickým bludom, že chce ako prezidentka riešiť hlavne sociálne veci).

Je priam komické sledovať, ako Ivan Korčok stráca dôstojnosť a odrazu sa chce uchádzať o voličov Štefana Harabina, ktorých presviedča, že oni vlastne nechcú to, čo vládna koalícia a že medzi ním a Pellegrinim vlastne nie je až taký veľký rozdiel. Ale to ešte nie je vrchol programu. Takmer ma potrhalo na kusy od smiechu, keď som si včera v noci pozrel video Mikuláša Dzurindu, v ktorom Ivanovi Korčokovi radil, aby sa viac priblížil k tej mase ľudí, ktorá je za mier a dodal presne toto: „Aj mi je trochu ľúto, že sa Ivanovi Korčokovi nepodarilo to, o čo sa usiluje Pellegrini. Pretože nie je to Pellegrini, ale je to Korčok, ktorý má skúsenosti s viacerými vládami, s vládami viacerých farieb. To, čo Korčokovi niekedy vyčítajú, že slúžil mne, slúžil Ficovi, slúžil Matovičovi, veď to je výhoda.“ … Viete, sú slová, ktoré nepotrebujú nijaký komentár, len ich treba zdieľať a zdieľať a zdieľať, pretože je to presne ten typ vyjadrenia politického zombíka, ktoré môže byť pre Ivana Korčoka bozkom smrti. Horšia už pre neho nemôže byť ani informácia Hospodárskych novín, že ho do diplomacie vytiahol Milan Kňažko a že ho zaúčala Magda Vášáryová….

Ale už vážne. Peter Pellegrini má presne opačný problém, než je ten, ktorý mu manipulatívne podsúva Ivan Korčok. Každý, kto pozná povahu Petra Pellegriniho a jeho osobný vzťah s Robertom Ficom, veľmi dobre vie (a vie to aj samotný Korčok), že tento politik nikoho neposlúcha, nikomu neslúži a od nikoho si nenechá skákať po hlave. Toto bola jedna z najzákernejších lží, ktoré o predsedovi NR SR šíril Korčokov tím, ktorý sa pri tom nezdržal ani osobných invektív. Naopak, v tábore vládnej koalície panujú výrazné obavy, aby Pellegrini opäť „nezradil“, aby sa nestal „druhým Michalom Kováčom“ a aby nešiel príliš po ruke zahraničiu, lebo má sklony podliehať lichôtkam a byť všade za pekného. Peter Pellegrini si preto musí byť vedomý toho, že značná časť spoločnosti – a práve z tej časti, kde má najviac potenciálnych voličov – k nemu pociťuje latentnú nedôveru a bude ho voliť buď so sebazaprením alebo zvažuje, že nepôjde voliť vôbec. Práve tieto obavy musí rozptýliť a zároveň pritom nestratiť dôveru časti liberálnych voličov, ktorú si získal. To je vari tá najťažšia úloha.

Na druhej strane, na obranu Petra Pellegriniho treba povedať, že množstvo voličov, ktorí dali svoje hlasy Ivanovi Korčokovi, musí budiť minimálne rešpekt. K nim sa nemožno správať ako k nepriateľom. Očakávania, ktoré máme od prezidenta, by mali byť diametrálne odlišné od očakávaní, ktoré viažeme na lídra víťaznej strany v parlamentných voľbách. To nemá byť „náš človek“, ale prezident všetkých obyvateľov Slovenskej republiky. Súčasné rozorvané Slovensko akútne potrebuje aspoň jednu štátnu inštitúciu, ktorá má vo vzťahu k vlastným občanom integračnú funkciu, plní úlohu arbitra, a preto má tú najvyššiu dôveru. Prezident by nemal proti nikomu bojovať, mal by to byť symbol jednoty štátu. Neočakávajme preto od akéhokoľvek prezidenta, že s ním budeme zakaždým súhlasiť. Ale to, čo by sme mali od neho vyžadovať, je, že za každých okolností bude brániť naše štátne záujmy, našu slobodu a našu suverenitu. Iba podľa toho ho posudzujme.

Petra Pellegriniho čaká teda náročná úloha. V krátkom čase (ktorý ešte viac skracujú veľkonočné sviatky) bude musieť presvedčiť zneistených, nerozhodnutých a nevoličov, že u neho nehrozí to, čo napríklad teraz predvádza Peter Weiss. On už síce avizoval, že kampaň nijako meniť neplánuje, ale obávam sa, že toto už stačiť nebude. Peter Pellegrini totiž na prvom mieste potrebuje odstrániť to, čo mu prehralo parlamentné voľby: nečitateľnosť. Toto voliči nemajú radi. A ak ani autor týchto riadkov, ktorý sa (neskromne povedané) predsa len trošku orientuje vo veciach verejných, nevie identifikovať hlavné črty jeho politiky, niečo robí jeho tím veľmi zle. Kým úlohou Ivana Korčoka je zneistiť voličov vládnej koalície (pretože práve tomuto kandidátovi vyhovuje čo najnižšia účasť), úlohou Petra Pellegriniho je naopak presvedčiť ich, že sa na jeho slovo môžu spoľahnúť.

Ja však nie som cieľová skupina, nie som ani zneistený, ani nerozhodnutý, pre mňa je druhé kolo úplne jasnou voľbou. A práve z dôvodov, že viem, kto je to Ivan Korčok. Poviem o ňom niečo aj vám, ale až dnes večer – keď ma to už druhá strana číta pred spaním.