Už sme si bohužiaľ zvykli na pracovité včielky ďalekého doletu, keďže nakupujeme med vyrobený mixom medu z EÚ a mimo územia EÚ. Taká včielka je predsa snaživý tvor, pravdepodobne prelietajúca nad morom do Afriky a späť. EÚ legislatíva sa nám snaží nahovoriť, že je toto označenie v úplnom poriadku. To je iba jeden z mnohých príkladov medzikontinentálneho produktu. A čo ďalšie produkty, ako napríklad ovocie a zelenina?
V dnešnej dobe existuje veľa výnimiek a nariadení, ktoré majú okrem potravinovej istoty zabezpečiť aj plynulý medzikontinentálny obchod medzi EÚ a zvyškom sveta. Bohužiaľ, zákazník je často zavádzaný a stráca sa v prehľade o tom, odkiaľ produkt pochádza, čo obsahuje a ako sa daný produkt kontroluje pred vstupom do EÚ. Poďme sa pozrieť na jeden príklad mimo-európskeho ovocia a zeleniny.
To, že je slovenské poľnohospodárstvo poddimenzované a v porovnaní s ostatnými aj diskriminované, nie je žiadnou novinkou. To, že zákazníkovi stačí ponúknuť lepšiu cenu a z národovca sa stane zradca slovenskej ekonomiky, tiež nie je prekvapením. Veď pri almužnách, ktoré dostáva slovenský vzorný zamestnanec, pokiaľ vôbec má nejakú tu prácu, sa ani niet čomu čudovať. Keď je dobrá cena, kašleme na kvalitu, pôvod aj podporu vlastnej ekonomiky. Skočíme po akciovej zelenine z Turecka, Maroka, či Izraela. Avšak ako sú také produkty, pochádzajúce mimo EÚ, kontrolované? Kontrolujú sa pri vstupe na územie EÚ, alebo tu máme aj určité výnimky?
Pokiaľ si myslíte, že všetky výrobky dovážané z nečlenských krajín EÚ prechádzajú akousi tvrdou kontrolou, dovoľte, aby som sa pousmial. Pokiaľ nevypukne nejaká kauza so Salmonelou, alebo konským mäsom, poprípade brazílskymi kurčiatkami, ktoré to už majú „pár rokov za sebou“, ani netušíme, akú zahraničnú pochúťku si práve servírujeme. Keďže každý z nás nemá doma „labák“, ani sa nedozvieme, čo práve jeme. I napriek snahe potravinovej kontroly s cca 50 tisíc vykonanými kontrolami ročne si nemôžeme byť istý tým, čo práve konzumujeme. To, že je slovenský pestovateľ značne znevýhodnený v porovnaní s pestovateľom zo starších členských štátov EÚ, ako aj nezmyselne ovplyvňovaný nariadeniami EÚ byrokratov, je realita. Čo sa týka kontroly akosti, tu sa tiež nejedná o rovnako nasadenú laťku. Doma totiž máme slovenského pestovateľa pod lupou. Ale čo plody z určitých krajín, akými sú napríklad Maroko, JAR, India, Nový Zéland, Senegal, Keňa, Izrael, Švajčiarsko, alebo Turecko?
Volám sa Patrick Linhart a som potravinový kritik, v potravinovom priemysle som ako doma, no keďže tieto nariadenia nevytváram ja, opýtal som sa, či je pravda, že tieto štáty majú akúsi výnimku, zodpovednej inštitúcie na našom území. Ing. Zuzana Fischerová, vedúca odboru surovín a potravín rastlinného pôvodu zo Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR mi odpovedala takto:

“Článok 15 – Schvaľovanie kontrol zhôd vykonaných tretími krajinami pred dovozom do Únie vykonávacieho nariadenia komisie (EÚ) –  umožňuje na základe žiadosti tretej krajiny schváliť Komisiou EÚ kontroly zhody, ktoré táto tretia krajina vykonáva pred dovozom do EÚ. Nejedná sa však o výnimku kvality. Dovážané plodiny musia spĺňať všetky požiadavky obchodných noriem v zmysle nariadenia bez výnimky. Kontrolné orgány tretej krajiny sú oficiálne uznaným orgánom, ktoré poskytujú uspokojivé záruky a disponujú potrebným personálom. Schválenie sa vzťahuje iba na výrobky, ktoré majú pôvod v tejto tretej krajine. Orgán Izraela uznaný komisiou EÚ môže vydávať certifikáty na čerstvé ovocie a zeleninu, ktoré exportuje do EÚ.  Okrem Izraela sú uznané inšpekčné služby ďalších tretích krajín ako Švajčiarsko, Maroko, JAR, India, Nový Zéland, Senegal, Keňa, Turecko.  U nás sú plodiny dodané  z tretích krajín s uznanou inšpekčnou službou kontrolované na všetkých stupňoch predaja v zmysle analýzy rizika.“

Maroko, Turecko, Keňa, Izrael, India … sú teda štáty, ktoré nám dodávajú ovocie a zeleninu, no kontrolujú si ich sami. Čiže čo sa týka kvality, tieto krajiny si môžu vydávať osvedčenia o zhode kvality s európskymi produktmi. Cieľom je vraj uľahčiť obchod a redukovať administratívnu záťaž. Inak povedané, plody z týchto krajín sú považované za rovnako kvalitné ako tie európske. V záujme transparentnosti trhu a v súlade s verejným medzinárodným právom je potrebné iba pripomenúť, že čo sa týka územia Izraela, na ktoré sa osvedčenia takisto vzťahujú, je obmedzené iba na územie uznaného štátu Izrael. Teda bez sporných území Golanských výšin, pásma Gazy a východného Jeruzalema. Takže Izraelčania môžu používať osvedčenia o zhode kvality vzhľadom na súlad s konkrétnymi obchodnými normami iba z medzinárodne uznaných území . Osobne som však zažil v Írsku celoštátne protesty proti výrobkom a plodom, vypestovaným na nelegálne okupovanom palestínskom území štátom Izrael. V Anglicku boli protesty tiež. Íri sa búrili nielen proti kvalite. Pýtali sa, kto kontroluje to, že plody neboli vypestované práve na okupovanom území. Tie totiž veselo tento anglický reťazec predáva. A tak protestmi žiadali, aby svoje produkty s údajným pôvodom z Izraela tento reťazec okamžite stiahol z predaja. Toto už nie je moja odborná oblasť, podávam to iba fakt.
Keď je už reč o izraelských produktoch, tak chcem iba na okraj podotknúť, že v Írsku ťažko nájdete papriku, ktorá by nebola práve Izraelská. Čo mne sa však osobne nepozdáva je spôsob pestovania takých paprík. Papriky sa pestujú na piesku, v ochladzovacích skleníkoch, napojené trubičkami, ktoré zabezpečujú do plodu prívod živín. Ide o chemický mix látok, potrebných pre rast. No čo také paradajky z Maroka, Turecka, či Indie. Tie sa zbierajú v stave technickej zrelosti. Tento názov zavedený európskymi byrokratmi však v skutočnosti znamená, že sa plody oberajú zelené a dozrievajú bez slnka počas transportu k nám. Na to sa používa dostatok chemo-techník, ale to je už iná parketa.
Myslím, že je to ale aspoň fakt „hodný zamyslenia“. Nemyslíte?

Patrick Linhart, BSc in Retail
Potravinový Kritik