Nezávislý zahraničnopolitický analytik 🙂 z Nemeckého Marshallovho fondu Spojených štátov Pavol Demeš mapuje multikulti v Indonézii: Skrátka, jednota v rôznorodosti a jedinečná koexistencia dominantného islamu s inými náboženstvami. (pozn. islam 86% obyvateľstva)

Keď už tu na Západe vyrábame DEMOKRATICKÉ multikulti s REÁLNOU koexistenciou významných kultúr a náboženstiev, tak sa musí navodiť zdanie, že to už niekde vo svete funguje alebo fungovalo. Zacitujme si teda z Wikipedie o histórii Indonézie, všimnite si hlavne pasáž o podpore autoritárskej vlády Spojenými štátmi:

„Dva dni po japonskej kapitulácii v auguste 1945 vyhlásil Sukarno, vplyvný nacionalistický líder, nezávislosť Indonézie a bol menovaný za jej prezidenta. Holandsko sa pokúsilo opätovne získať kontrolu nad Indonéziou a ozbrojený a diplomatický boj skončil v decembri 1949, keď Holandsko pod medzinárodným tlakom uznalo indonézsku nezávislosť.

Sukarno, prvý indonézsky prezident Sukarno posunul krajinu od demokracie k autoritárskej vláde a udržoval sa pri moci balansovaním medzi opozíciou tvorenou armádnymi zložkami a Komunistickou stranou Indonézie. Pokus o puč 30. septembra 1965 bol potlačený armádou, ktorá rozpútala násilnú protikomunistickú kampaň. Tá si vyžiadala medzi 500 tisícmi až miliónom obetí a viedla k rozprášeniu komunistickej strany. Veliteľ armády, generál Suharto, vytlačil politicky oslabeného Sukarna a v marci 1968 bol vymenovaný za prezidenta. Jeho vláda „Nového poriadku“ bola podporovaná Spojenými štátmi a otvorila Indonéziu zahraničným investíciám, ktoré boli hlavným dôvodom troch desaťročí nepretržitého ekonomického rastu. Autoritárska vláda „Nového poriadku“ bola však obviňovaná z korupcie a potláčania opozície.

V rokoch 1997 a 1998 bola krajina zasiahnutá Ázijskou finančnou krízou, ktorá viedla k prepadu popularity vlády a masívnym protestom. Suharto 21. mája 1998 rezignoval. V roku 1999 sa od Indonézie po 25 rokov trvajúcej okupácii spojenej s represiou miestneho obyvateľstva, ktorá bola medzinárodným spoločenstvom odsudzovaná ako brutálna, odtrhol Východný Timor. Demokratický proces po Suhartovej rezignácii obsahoval napríklad program vedúci k väčšej autonómii regiónov. V roku 2004 sa konali prvé priame prezidentské voľby. Politická a ekonomická nestabilita, sociálne napätie, korupcia a terorizmus však demokratizáciu spomaľujú. Hoci vzťahy medzi rôznymi náboženskými a etnickými skupinami sú väčšinou dobré, v niektorých oblastiach zostáva násilie významným problémom. Politická dohoda o ukončení konfliktu na Acehu bola dosiahnutá v roku 2005“.

Takže 20 rokov ako tak demokracie. No schválne, ako dlho bude trvať, kým sa čínsko-americký konflikt v tichomorí prejaví v Indonézii?

Otázka do štúdia
otázka bude odoslaná na adresy: studio@slobodnyvysielac.sk, studio.bb.juh@slobodnyvysielac.sk, cb@slobodnyvysielac.sk
Odoslať

Pin It on Pinterest