Premýšľam nad „všadeprítomnou“ starostlivosťou o seniorov, o ktorej v ostatnom čase radi hovoria politici a ich krízové štáby. Lekári denne upozorňujú na to, že seniori sú v čase prebiehajúcej pandémie ohrozenou skupinou a práve preto by sme im mali venovať zvýšenú pozornosť.
Boli sme dva týždne choré, moja mama a ja.
Vzhľadom na jej vyšší vek s ňou bývam v spoločnej domácnosti a starám sa o ňu. V polovici marca sa rozkašľala ona, pár dní po nej ja. Nasledovali vysoké horúčky, nevoľnosť, dusivý suchý kašeľ, ale aj bolesti kĺbov či brucha. Riešili sme to s obvodným lekárom cez telefón, poctivo sme dobrali všetky lieky a kvapky proti kašľu, ale ani po 10 dňoch sa mamin stav nezlepšoval, hoci teploty jej našťastie klesli.
Kontaktovala som všetky možné telefónne čísla, pretože som kvôli príznakom a nepríjemnému priebehu ochorenia, začala mať podozrenie na Covid 19. Z každého čísla ma presmerovali na nejaké iné. „Finále“ bola okresná hygienická stanica v meste na juhozápade Slovenska. Nahlásila som aj kontakty s osobami, ktoré mohli byť rizikové a teoreticky nás mohli nakaziť.
Okresná hygienička od stola rozhodla, že nás testovať netreba, lebo nemáme cestovateľskú anamnézu a kontakty, ktoré preverovala, považovala asi za neškodné. Nám sa však s odpoveďou ani po niekoľkých dňoch neozvala. Jej „verdikt“ som sa dozvedela až po ďalšom telefonáte obvodnému lekárovi, ktorého som informovala o pretrvávajúcom silnom kašli a krátkom dychu. S tým, že mama je veľmi zoslabnutá, má bolesti kĺbov, priedušiek a je veľmi bledá. „Snáď si nemyslíte, že bude červená“, zašveholil obvoďák odpoveď, ktorú zrejme považoval za sofistikovanú diagnózu.
Na odber krvi nám striktne zakázal prísť (predpokladám, že sa bál nákazy) navrhol však, že vypíše ďalšiu konskú dávku antibiotík, bez vyšetrenia. Na môj argument, že mama práve jedno balenie atb dobrala a ďalšie by jej oslabený žalúdok nemusel zvládnuť, nereagoval a odbil ma vetou, že „tam má veľa pacientov“. Malo mi byť jasné, že ho zdržujem. Otázku testovania zmietol zo stola, lebo ho hygienička vyhodnotila ako neodôvodnené. Oponovala som, že mama sa naozaj necíti dobre a je v ohrozenej vekovej skupine, pre ktorú môže byť nebezpečná aj „obyčajná“chrípka. Pán doktor to zaklincoval bonmotom, že ho nezaujímajú reči typu „jedna pani povedala“(doslovný citát), ale názor okresnej hygieničky.
Nasledoval ďalší telefonát na epidemiologickú a hygienickú stanicu, kde som sa dožadovala vysvetlenia. „Počkajte, dám vám šéfku“, vraví mi osoba, ktorá pri predávaní slúchadla polohlasne vraví :“Matku chce dať testovať, nejaká bláznivá.“ Jej mentálny svet zrejme túto moju požiadavku vyhodnotil ako niečo nenormálne.
Pýtam sa „šéfky“, či je u jej podriadených bežné, že sa takto vyjadrujú o volajúcich. Habká, ospravedlňuje sa mi a zároveň dodáva, že v okresnom meste, kde bývame, nám pomôcť nevedia a testy sa robia iba v Bratislave. Ako sa k nim dostať, už nepovie.
Večer sa mame ťažko dýchalo, volala som záchranku, aby mi poradili ako ďalej. Operátorka bola ústretová (prvá ústretová a milá osoba po nespočetných telefonátoch) . Po detailnom opise príznakov, vrátane silného suchého kašľa v noci a dlhodobej straty čuchu a chuti (môj prípad), konštatuje silnú indikáciu na Covid 19 a odporúča mi okamžité testovanie v Bratislave alebo Trnave. Ráno voláme do Trnavy. Môj brat sa dokonca zhovára s primárkou infekčného oddelenia. Chápe naše obavy o mamin nepriaznivý stav, ale slušne ho upozorní, že nemá zmysel tam cestovať, lebo musíme mať odporúčanie od lekára a navyše testujú prednostne tých, ktorí prišli zo zahraničia. Testov majú vraj málo a na nasledujúci deň(27.3) už majú objednaných 10 pacientov.
Volám teda na infolinku okresnej nemocnice, či tam môžem mamu priniesť, ak sa jej stav nezlepší. Informujem ich aj o mojom rozhovore s operátorkou záchrannej služby. „Ak ste podozriví z koronavírusu, tak do nemocnice určite nechoďte. Treba volať záchranku“, dostalo sa mi ďalšej povzbudivej odpovede. Na druhý deň sa mame opäť ťažko dýcha, lapá po dychu a má silný kašeľ. Volám znova záchranku a zase opisujem všetky príznaky. Posielajú k nám biohazard sanitku so zdravotníkom v ochrannom obleku. Pýtam sa ho, či nám urobí výtery z nosa a krku, aby sme mali istotu, či sme alebo nie sme nakazené koronavírusom. Vraví, že nie, že vezme mamu do nemocnice na infekčné oddelenie. „Ale my sme choré obe, takže ak to má ona, zrejme to mám i ja“, hovorím mu. To sa vraj bude riešiť potom. Medzitým zistí, že mama nemá horúčku a prevoz je zrazu neaktuálny. „Mali sme vysoké horúčky minulý týždeň, ale jej sa ťažko dýcha, má to v rôznych intervaloch, pár hodín jej je lepšie a potom zrazu lapá po dychu, ako keby mala na prieduškách nejakú záklopku“, vysvetľujem zdravotníkovi. Konštatuje, že mama má saturáciu celkom dobrú a ústa ešte nemá fialové, takže je zbytočné ju brať do nemocnice, kde by sa – podľa jeho slov- mohla nebodaj nakaziť ešte viac. Naivne som si myslela, že ju čiastočne vyšetria u nás doma a že nám, ako inak, odoberú vzorky na testovanie. Nič z toho sa neudialo. Vysvetľujem mu, že nechceme zneužívať sanitku,ale nemali sme inú možnosť, lebo na nemocničnej infolinke nám povedali, že ak je problém, máme volať záchranku.
Mama je pochopiteľne, vystrašená, v strese a nevie čo sa bude diať. „V pohode mami, zostávaš doma“, upokojujem ju. Keby sa to zhoršilo, máme vraj znovu volať záchranku. A či sme sa dali otestovať, pýta sa zdravotník v skafandri. Opisujem mu všetky neúspešné pokusy dať sa otestovať, na čo s pochopením odvetí, že o tom vie svoje a že ani on nie je ešte otestovaný. Máme vraj zostať ďalšie dva týždne doma, nikam nechodiť. (Koľko ľudí s „prechladnutím“ alebo takzvanou chrípkou takto dopadlo a nedozvedeli sa o svojej diagnóze len preto, lebo nemali cestovateľskú anamnézu? )
Celé týždne počúvame z úst politikov kvetnaté reči o tom, ako treba chrániť ohrozenú skupinu seniorov. O tom, že v prvom rade budú testovaní ľudia s rozvinutými príznakmi a samozrejme, seniori first. Veď o senioroch tak pekne rozpráva aj pani prezidentka, dojímavo sa im prihovárali bývalý i súčasný premiér, na ochranu starých ľudí myslia i krízové štáby, hoci možno iba pred kamerami a zapnutými mikrofónmi.
Nezainteresovaný pozorovateľ by po tlačovkách politikov nadobudol dojem, že sa u nás seniori majú ako vo vate a že sa všetky krízové štáby priam predháňajú v tom, ktorého seniora s príznakmi koronavírusu otestujú skôr. Keď narazíte na realitu, spočiatku nechápete. Veď ide predsa o dôchodcov vo vysokom veku, naše mamy, babky. Všetci ich máme radi a chceme ich chrániť.( Napriek tomu k vám niekedy vírus zavíta sám, nemusíte nikam cestovať. Stačí pár nezodpovedných ľudí, ktorí sa nepriznali ku kontaktom s cudzincami a spokojne prišli na návštevu. To bol zrejme aj náš prípad.)
Každý vie,že seniorov môže ohroziť aj „obyčajná“ chrípka, nieto ešte zákerný koronavírus.
Zrazu ste však svedkom toho, ako si váš problém zodpovední posúvajú „z čísla na číslo“ a na konci dňa vám zostáva čaj, paralen a nádej, že sa stav vášho rodiča (i vás samotných) zlepší. Modlíte sa a ďakujete za každý nádych. Za dar dychu, ktorý ste doteraz považovali za niečo prirodzené. Akokoľvek pateticky to pre zdravých jedincov môže znieť. Na Slovensku malo nastať „masívne testovanie“, údajne až 3000 testov denne. Ale v realite k nám koncom marca prišiel zdravotník v ochrannom odeve a nespravil nám ani výter z hrdla. Ak takýto prístup zodpovedá „masívnemu testovaniu seniorov a ľudí s príznakmi“, začínam mať vážne pochybnosti…
My, čo sme boli chorí takpovediac v prvej vlne ,máme totiž opačnú skúsenosť. A možno je nás viac ako sa zdá. Začiatkom apríla síce pribudli nové odberové miesta pre samoplatcov, ale od masívneho testovania sme stále ďaleko. V Singapure alebo v Južnej Kórei testovali ľudí priamo doma a zadarmo, aby mali reálny prehľad o počte nakazených osôb. Či ho bude mať aj Slovensko, je otázne.
