Ako nám bolo vnútené po roku 1989, že iba súkromné vlastníctvo a možno trochu osobné vlastníctvo je to, čo je cenné…

Opriem sa o výrok národohospodára  z hodnotenia minulosti, len tej nedávnej, že nik si nedal námahu v socialistickom Československu oceniť a spočítať verejný majetok. Nebolo treba, nepredávali sme to.

Nuž ale ak je to tak, sledujte tú logiku: Vlastníctvo výrobných prostriedkov bolo celospoločenské. Spoločnosť definovaná práve ústavou ako  ČSSR, vlastnila všetok celospoločenský majetok a to tak výrobné prostriedky ako aj celé národné hospodárstvo vrátane prírodného bohatstva Československa, vrátane všetkého vecného materiálneho i duševného, čo sa nachádzalo na ohraničenom území republiky. Ba dnes už vieme, že navyše i to, čo sa nachádzalo ako výsostné územie republiky v iných krajinách ( ambasády), ako aj paluba čs.námorných lodí i lietadiel…. ich ocenenie sa uskutočňovalo iba pre potreby národného hospodárstva a jeho riadenia, avšak aj to sa týkalo hlavne hospodársky využiteľného bohatstva ako ekonomického zdroja, výrobných prostriedkov, vytvoreného hmotného i nehmotného majetku republiky. …

A to celé v rámci národného hospodárstva bolo neoceniteľné, nedalo sa to oceniť finančne,  asi tak, ako keď neviete a ani morálne nemôžete oceniť areál Bratislavského hradu, Devínskeho brala, či areálu Vysokých Tatier alebo umeleckého diela, portrétu MonyLízy….

A predsa – píše sa rok 2018 a všetko je na predaj….a už dlho…už sme predali všetko, čo vyrába, čo sa hýbe, ale i to, čo leží a nebeží…všetko sa oceňuje v konkrétnych svetom uznaných peňažných jednotkách….ešte aj také straty, ako napríklad vyhorenie hradu Krásna Hôrka, či zvovnanie tatranských lesov smršťou v 2004  sa dá skalkulovať, napríklad pre potreby vypočítania poistnej náhrady ….komu vlastne? Národu? Štátu? Múzeu? Obci kde hrad v jej katastri stál?….ktorému z „vlastníctiev“ sa majú kompenzovať straty celospoločenského a národného bohatstva? Tomu súkromnému? Tomu štátnemu? Tomu obecnému? A to je zlé….takto zmýšľať.

Pretože my a naše pokolenia sa pominú, pominie sa i chvíľková politická situácia, pominie sa i vlastník, či už ten súkromný, či ten čo má „osobné“ vlastníctvo, pominie sa i konkrétny štát ( stalo sa nám to tu už viackrát)…

Ale tá substancia hmoty, územia či duchovna, tu pretrvá. Preto nechápem, prečo sa ľudia bránia pomenovať tieto statky ako VEREJNÉ VLASTNÍCTVO.

Nemusí sa zmeniť „myslenie ľudí“…. stačí sa dohodnúť na právnom ustanovení, ktoré bude definovať VEREJNÉ VLASTNÍCTVO ako neoceniteľné, teda aj nescudziteľné( v zmysle nepredajné) a používané len a len pre verejné účely a vo verejný prospech…

snáď konečne všetkým „filozofom“ , politikom i humanistom „docvakne“, čo znamená v praxi ten toľko ospevovaný pojem RES PUBLICA  (vec verejná) a DEMO KRACIA (vláda ľudu) …lebosa píše rok 2018….a my nechceme to modifikované biblické „po nás už len roboty“….