Takto nejako by mala vyzerať skutočná žurnalistika. Ak sa niečo udeje majú o tom médiá informovať a následne sa má rozbehnúť polemika, ktorej cieľom je dopracovať sa k pravde. V tejto chvíli nevedno, či má pravdu americký investigatívny novinár Seymour Hersh, alebo Dánsky analytik Oliver Alexander, ktorý Hershove zistenia spochybňuje. Podstata je v tom, že sa INFORMUJE a že jednotlivé názory, polemiky, tvrdenia, informácie a dôkazy o seba narážajú nech aj rovno vo vášnivej debate….a z týchto vzájomných zrážok by sa mala vykryštalizovať pravda, respektíve to, čo je k nej najbližšie.
To je presne to, v čom minimálne ten slovenský mainstream zlyhal na totálne celej čiare. Ako vyplašené dieťa stíchol, keď sa objavili tvrdenia Sy Hersha. Zmĺkol, lebo ho to dostávalo do nepríjemnej situácie. Museli by totiž kritizovať svojich mecenášov. Ak sa totiž informácie investigatívneho novinára ovenčeného Pulitzerovou cenou ukážu ako pravdivé, tak by sa svet dozvedel už po niekoľký krát /Snowden, Assange, atd./ hroznú pravdu o tom, ako sa náš údajný najbližší spojenec stal našim úhlavným nepriateľom, ktorý sa neštíti použiť teroristické praktiky voči svojim „spojencom„ pre dosahovanie svojoich vlastných záujmov. A toto mainstreamových novinárov vyplašilo natoľko, že čušali a doteraz čušia, ako také typické vši pod chrastou. DenníkN v tomto smere vyprodukoval jeden jediný článok k tejto mimoriadne závažnej téme a aj v ňom si zase raz radšej kopol do Ruska, než by sa mal venovať podstate Hershových zistení. Mainstream totálne zlyhal, keď zvolil mlčanie. A je už len na ľuďoch, či si toto opovrhnutia hodné konanie takzvaných hlavnoprúdových médií uvedomia a konečne pochopia, že je ďaleko dôležitejšie pri mainstreame sledovať ani nie tak to o čom píše a čo hovorí, ako skôr to o čom vám nenapíše a čo vám zamlčí.
