Mináčove slová vyznievajú prorocky varovne: „Nemôžem tomu uveriť, že prídu generácie, ktoré nebudú so slovenskou rozprávkou žiť v dôvernosti, že sa nebudú intímne dotýkať slov, ktoré sú zasadené v hlbinách ako tatranské končiare Pavla Országha. Nie a nie, veď dobré a krásne nemôže zaniknúť v nijakej tvŕdzi, škaredé a zlovoľné nemôže vyhrať odveký zápas. Či nám napokon zostane iba strakatá sviňa a Popolvárov zázrak sa nikdy neuskutoční? Či naše dievky budú večne vysluhovať v dvanástich komnatách? Celkom cudzích a celkom cudzím?“