„Vezmite si napríklad Eduarda Chmelára, a teraz sa, prosím, nebavíme o tom, čo píše, ani či s tým súhlasím, ale nemožno spochybniť, že píše absolútne kultúrne. Má odlišný názor a kritizuje. Myslím si, že to je niečo, z čoho by si mohli všetci tí, ktorí chcú viesť túto krajinu, niečo zobrať. Kritik upozorňuje na zaujímavé mantinely, ktoré prekračujeme. Ale on, myslím, stratil pre svoje názory prácu.“ https://standard.sk/280732/henrieta-hrinkova-keby-som-dnes-bola-studentka-protestujem-za-slobodu-slova/

Heňa bola jednou z najvýraznejších a najodvážnejších študentských líderiek novembra 1989. Jej odvážne vystúpenie 16. novembra 1989 zoči-voči vtedajšiemu najmocnejšiemu mužovi Bratislavy Gejzovi Šlapkovi, ktorému vmietla do tváre nielen všetky výhrady verejnosti voči režimu, ale predniesla aj študentské požiadavky ďaleko predtým, než boli oficiálne sformulované, vošiel navždy do dejín ako jeden z ikonických výjavov Nežnej revolúcie. Dlho som nevedel, kam sa podela, lebo keď sa revolučné kvasenie skončilo a všetci sa hrnuli do funkcií, ona sa vytratila spred kamier a odišla žiť svoj obyčajný slobodný život. To, že sa ma zastala práve ona, ma veľmi milo prekvapilo a nesmierne si to vážim. Lebo je to veľmi dôležité, a práve od nej, keď jeden zo študentských symbolov revolúcie vidí, že niečo nie je v poriadku a po 33 rokoch vyjde z anonymity a cíti potrebu prehovoriť.

Moderátor TA3 Rastislav Iliev v aktivistickom úvode svojej relácie nechápe, čo sa ľuďom nepáči na súčasnom režime, keď ten minulý podľa jeho slov „znevýhodňoval vlastných občanov, udával ich, vyhadzoval z práce a trestal za vyjadrenie názoru. Bývalý režim predsa pripravil ľudí o slobodu, už ste na to zabudli?“ – pýta sa moralizujúco. Práveže nezabudli, práveže nám nefunguje iba jedna hemisféra mozgu, neprestali sme byť obozretní a neprestali sme vnímať hrozby súčasnosti. Lebo to je oveľa dôležitejšia schopnosť ako stať sa insitným historikom a obhajovať súčasný režim selektívnym vnímaním minulosti. Keď trochu jednoduchší prvoplánový glosátor Samo Marec nechápe, prečo sa Chmelár s Čarnogurským „hrajú na disidentov“, keď jedinými poškodenými v tomto režime sú podľa neho gejovia a lesby, môžeme mávnuť rukou nad takýmito primitívnymi skratkami, ktoré majú svoje obmedzené publikum, aj keď je fascinujúce, ako nám tu hlásne trúby extrémneho centrizmu podsúvajú, že vás musia zabiť, aby ste boli uznaní za obeť a nevidia žiadne paralely s normalizáciou. Ale keď takto uvažuje bývalá premiérka Iveta Radičová, musíte pochopiť, že to nie je drobné vychýlenie, ale charakteristický znak tohto režimu.

Vlastne až rozhovor s Henrietou Hrinkovou ma priviedol k minulotýždňovej relácii Do kríža, v ktorej sa protagonistka Nežnej revolúcie zásadným spôsobom nezhodla s expremiérkou na chápaní demokracie. https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/15289/368785#175 Radičová pôsobila ako z inej planéty. Keď ju český novinár Daniel Kaiser upozornil na zásadný odklon od slobody prejavu za uplynulé roky a poukázal na to, že na ministerstvách vznikajú orwellovské inštitúcie na boj proti údajným dezinformáciám, expremiérka kategoricky protestovala a oponovala mu tým, že sme v NATO a OECD… Keď jej Henrieta Hrinková vysvetľovala, že pravdu nemôžeme vlastniť, ale len hľadať (pričom sa pozastavila nad výrokom Zuzany Kovačič Hanzelovej, že o pravde sa nediskutuje), že ju znechucuje stav slovenskej žurnalistiky a novinári, ktorí nevedia klásť správne otázky, že v médiách chýba odvaha prijať iný názor a že na rozdiel od Nórska (kde momentálne žije) je tu oveľa viac strachu a oveľa menej tolerancie… Keď ju Daniel Kaiser podporil v tom, že verejná diskusia s protichodnými názormi neexistuje… Iveta Radičová odpovedala ako starý komunistický aparátčik, ktorý vás nepočúva a ktorý odriekava svoje ideologické floskuly bez ohľadu na realitu. „Vy tak môžete hovoriť, vy ste novinár, ja som vedkyňa,“ odsekla Danielovi Kaiserovi a na margo odbornej diskusie o pandémii poznamenala, aby sme sa držali svojho remesla a boli v ňom experti.“

Nuž, pani vedkyňa, vy ste profesorkou sociológie a vo výskume médií ste nikdy nepracovali, a napriek tomu ste už niekoľko rokov dekankou Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy a študentom odovzdávate veľmi subjektívny pohľad na mnohé odborné otázky. Napríklad, aj v tejto diskusii ma zarazilo, že medzi hlavné definičné znaky demokracie označila „slobodné médiá“, ale nie slobodu prejavu, hoci medzi garantované ľudské práva patrí sloboda prejavu každého jednotlivca, nielen médií a ich vlastníkov. A už absolútne je scestné, keď ako príklad popierania legitimity politických oponentov (ako jedno zo štyroch rizík, ktoré ohrozujú demokraciu) nespomenie ostrakizáciu opozičných predstaviteľov, ale to, čo vraj robia politici pani prezidentke… Nechce sa mi veriť, že pani profesorka nepočula o tom, že ústavní činitelia musia zniesť podľa nálezu ústavného súdu vyššiu mieru kritiky ako bežní ľudia a že demokraciu neohrozuje kritika prezidentky, ale to, keď jej oponentom zalepíte ústa a nevpustíte ich do médií hlavného prúdu. Napokon, za všetko hovoria jej slová: „Ja neviem, čo je hlavný prúd. Ja som nikdy nebola hlavný prúd.“ Tento výrok profesorky sociológie a bývalej premiérky ponechám, ak dovolíte, bez komentára. Inak by som sa musel pristaviť pri tom, ktože sa to tu hrá na disidenta…

Zastať sa niekoho, s kým nesúhlasíte, a obhajovať jeho právo na slobodu prejavu, je jednou z kráľovských demokratických disciplín, ktorá vás definuje ako autentického demokrata. Preto som sa spolu s českými akademikmi verejne zastal profesora Petra Druláka, ktorého chcú vyhodiť z práce za jeho neštandardné, ale fundované a odborne podložené názory. A preto vyjadrujem aj solidaritu Máriovi Schwarzovi z Katedry psychológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity. S jeho názorom, že rodinu tvoria iba otec, mama a deti, zásadne nesúhlasím, ale je neprípustné, aby jeho odbornú spôsobilosť spochybňovali hysterické kampane centristických aktivistov a médií, aby jeho občiansky postoj ohrozoval jeho pôsobenie na fakulte a aby sa niekto snažil udusiť slobodnú diskusiu a pluralitu názorov v akademickom prostredí.

Konformní novinári nás pohŕdavo obviňujú, že len vyplakávame, že sme stroskotanci a samozvanci. Je neuveriteľné, že niekto dnes dokáže bez zahanbenia používať slovník, akí uplatňovali len normalizační pisálkovia voči disidentom (článok „Stroskotanci a samozvanci“ vyšiel 12. januára 1977 ako pamflet voči signatárom Charty 77). Buď stačili dve generácie na to, aby sa zabudlo na normalizačné metódy alebo sa dnešní protagonisti už ani nehanbia za to, že sú ako oni. Lebo my nevyplakávame, ale vzdorujeme okliešťovaniu slobody, neľutujeme samých seba, ale poukazujeme na druhých – a to, že sa takéto prípady množia, už nevidí len slepý. Keď je renomovaný autor úspešnej monografie o Gustávovi Husákovi Michal Macháček vyhodený z univerzity, z akadémie vied a dnes pracuje v pražskej ZOO; keď z Ústavu pro studium totalitních režimů vyhodili špičkovú historičku Muriel Blaive iba preto, že tvrdým štúdiom dát dospela k nekonformným názorom na obdobie normalizácie; keď mnohí z nás prichádzajú o prácu navlas rovnakým spôsobom, akým sa to dialo za normalizácie – a nikto z bývalých predstaviteľov Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra sa ich nezastane, skôr naopak – potom platí konštatovanie undergroundového básnika a filozofa Egona Bondyho, že mnohí z odporcov komunistického režimu nepatrili k disentu, ale len k tieňovému establishmentu. Veď sa len pozrite na tých papalášov na čele s prezidentkou, ktorí dnes organizujú konferenciu o demokracii a ani sa len nezačervenajú pri tom, že ju sami potláčajú. O konformných študentoch, ktorí sa dnes nebúria, ale nekriticky odrapkávajú všetko, čo vidia v médiách, ani nehovoriac. Aj na to poukázala Henrieta Hrinková.