Reportér Andrej Bán neuniesol moju kritiku zvráteného ospravedlňovania vojnových zločinov a zareagoval podľa očakávania emotívne, manipulatívne a hraním na city. Vraj „Ručím vám, nič horšie, ako to, čo sa udialo v Mariupole, si nedokážete predstaviť“. Každá vojna je strašná, ale keďže sa zaoberám vojnovými konfliktmi už vyše štvrťstoročie, musel som sa naučiť racionalizovať ich rozsah, intenzitu a dôsledky.
Slávny americký disident profesor Noam Chomsky upozornil na to, že miera bezohľadnosti, s akou americká armáda ničila Irak, bola neporovnateľne vyššia ako je taktika ruskej armády pri dobýjaní Donbasu. To Rusko nijako neospravedlňuje z porušenia medzinárodného práva, ale tento rozdiel musí byť zvýraznený, ak nám tu takíto panáci, ktorí kedysi podporovali brutálnu inváziu USA v Iraku (a tá si vyžiadala státisíce životov), náhle falošne lamentujú, ako vraj niečo také strašné ako robia Rusi, ešte svet nevidel. A nie je to náhodné, že je to ten istý Andrej Bán, ktorý popiera genocídu v Gaze, bagatelizuje izraelské zločiny a spochybňuje rozhodnutie Medzinárodného trestného súdu o vydaní zatykača na Benjamina Netanjahua. Pretože fakty usvedčujú Bána z klamstva: to najhoršie, čo sa v súčasnosti deje, nie je v Mariupole, Pokrovsku, dokonca ani v Buči. To najhoršie sa deje v Gaze, ale pokrytecký Západ sa od tamojšej apokalypsy porovnateľnej so zábermi zničeného Stalingradu alebo Varšavy, hanebne odvracia, akoby nič také neexistovalo.
Humanitárna pracovníčka Oľga Čerevko na webe televíznej stanice Al-Džazíra píše: „Nikdy som sa necítila taká bezmocná tvárou v tvár hroznej vojnovej mašinérii. V mojej štvrti Deir el-Balah sa začína bombardovanie v noci, práve keď sa usilujú ľudia zaspať. Počuli sme hvízdanie rakety, a potom hlasný výbuch, ktorý otriasol oknami. Výbuch zobudí deti a spustí reťazovú reakciu plaču. Potom prichádza ďalšie bombardovanie, po ktorom nasleduje streľba z rôznych druhov zbraní, kým všetko na chvíľu neutíchne. Svitanie zvyčajne spúšťa ďalšiu sériu útokov. Zbierali sme mŕtve telá pri ceste. Niektoré ešte teplé a silno krvácajúce, iné už stuhnuté a čiastočne zožrané psami. Umierali pomaly, v náručí svojich matiek, ktoré zúfalo, hľadiac do neba, kričia od bolesti: „Kde je vôbec nádej?“
Systematické ničenie všetkého živého vyvrcholilo koncom roka zničením poslednej fungujúcej nemocnice v Pásme Gazy. Každodenné vraždenie a zverstvá si podľa publikovaných analýz vyžiadali pol milióna obetí – nielen bezprostredne zabitých, ale aj tých, ktorí zomreli v dôsledku hladovania a chorôb. Gaza všetko zmenila. Západ už nemôže predstierať, že mu leží na srdci dodržiavanie medzinárodného práva a ľudských práv. Možno ešte zopár neinformovaných fanatikov a ignorantov uverí pozérom ako je Andrej Bán, ktorého považujem za ľudskú hyenu: lebo podporovať americké imperiálne vojny, urobiť z ich obetí predmety citovo podfarbených reportáží a zbierať za ne ceny, dokáže len bezcharakterný pokrytec. Rozdiel medzi nami je najmä v tom, že ja som odsudzoval všetky vojny bez rozdielu, kým on si z nich urobil živnosť a vyberá si, ktorú zatratí, ktorú ignoruje a ktorú vyzdvihne. Lenže kým Bán odvádza pozornosť od podstaty veci, vyvoláva v čitateľoch šovinistickú nenávisť voči Rusom a hrá nám na city, že ukrajinské deti musia spať v postieľkach v krytoch, zámerne nám zatajuje, že palestínske deti už žiadne domy, kryty, postieľky, ba ani rodičov nemajú, zúfalo sa plazia sutinami a pokúšajú sa nájsť aspoň kvapku vody a špinavú kôrku chleba. Sú zlým svedomím pokrytcov so selektívnym súcitom ako je Andrej Bán. Preto na odhalenie ich falošnej pózy reagujú podráždene. A preto nikdy neprestaneme pripomínať to, čo vám takíto ľudia s nečestnými úmyslami zatajujú.
