Kategoricky odsudzujem útok Izraela na Irán a považujem ho za vážne ohrozenie mieru s potenciálom prerásť do širšieho, oveľa nebezpečnejšieho konfliktu. Reakcia medzinárodného spoločenstva je neadekvátna. Vyzývať v tejto chvíli neutrálnym jazykom na „zdržanlivosť“ znamená bagatelizovať, že tu ide o flagrantné porušenie medzinárodného práva zo strany Izraela, ktoré nemožno akceptovať. Nie je možné, aby sa tomuto štátu prepiekol akýkoľvek zločin. Uvedomte si, že Izrael v tejto dobe útočí nielen na Gazu, ale aj na Libanon, Sýriu, Jemen a momentálne už aj na Irán. Takáto agresívna politika nemá obdoby.
Je hanebné, že útoky, pri ktorých došlo nielen k pokusu o likvidáciu celého velenia Islamských revolučných gárd, ale boli zasiahnuté aj obytné štvrte, v ktorých zahynuli nevinné malé deti, sa uskutočnil s tichým súhlasom USA. Skutočným cieľom však nebol domnelý iránsky jadrový program. Je to cynická hra premiéra Benjamina Netanjahua, ktorý čelí obrovskému tlaku kvôli bezprecedentnej genocíde v Gaze, o vlastné politické prežitie. Tieto chladnokrvné manévre on vie robiť. Jeho dramatické vyhlásenie, že ide o „existenciálny okamih pre židovský štát“ má za úlohu zjednotiť národ a prehlušiť rastúci vnútorný nesúhlas s jeho politikou. Je to moment, ktorý sme videli v dejinách už veľakrát: vojna ako prostriedok legitimizácie moci a prekrytia domácej krízy.
Lenže tentoraz aj realisti v izraelskej armáde musia vedieť, že Netanjahu pre svoje osobné záujmy riskuje strašne veľa. Ak Irán v spolupráci s jeho proxy silami (Hizballáh, Húsiovia, Hamás) uskutoční masívnu odvetu, Izrael sa ocitne nielen vo vojne na viacerých frontoch, ale riskuje totálny konflikt, ktorý sa môže stať kľúčovým momentom, keď svet stratí posledný pilier medzinárodného poriadku založeného na pravidlách. Navyše je tu riziko, že Irán sa po tejto skúsenosti definitívne rozhodne dokončiť svoj program na získanie jadrovej zbrane ako prostriedku odstrašenia – podobne ako to kedysi urobila Severná Kórea, ktorá pochopila, že s nukleárnymi mocnosťami sa zaobchádza inak. A v tom prípade by sa konflikt mohol premeniť na špirálu eskalácie napätia, akú svet nevidel od kubánskej krízy.
V tejto súvislosti nerozumiem postoju slovenskej diplomacie, ktorá sa včera zdržala hlasovania pri prijímaní rezolúcie Valného zhromaždenia OSN požadujúcej okamžité prímerie v Gaze. Pripomínam, že za bolo 149 krajín, medzi nimi stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN (Rusko, Čína, Veľká Británia, Francúzsko) a drvivá väčšina členských štátov EÚ. Slovensko sa spolu s malou skupinkou 18 štátov zdržalo s najproizraelskejším európskym štátom – Českou republikou a hlasovalo s takými krajinami ako Albánsko, Etiópia, Togo, Malawi, Kiribati alebo Marshallove ostrovy. Je to v rozpore s naším dlhodobým vyváženým stanoviskom a s postojom drvivej väčšiny svetového spoločenstva a rezort zahraničných vecí by mal takéto extrémne správanie vysvetliť. Teraz nie je čas stáť bokom. Teraz potrebujeme jasné postoje.
