Dlho som rozmýšľal, ako uchopiť tú nebezpečne vyhrotenú situáciu na Slovensku tak, aby som bol čo najpresnejší, lebo emócií tu je už viac než dosť. Atmosféra v našej krajine mi dlhodobo pripomína uzavretú psychiatrickú kliniku, na ktorej Michal Šimečka vidí, že Slovensko niekto unáša do Ruska, Andrej Danko okrem nebinárnych bizónov vidí spravodajské zložky medzi členmi vládnej koalície a Robert Fico vidí sprisahanie proti štátu. A nemá ich tam kto usmerniť, lebo lekári majú tiež nejaké preludy a píšu otvorené listy ako pacienti, ktorí sa cítia byť Napoleonmi. Na tejto klinike žije aj veľa ďalších pacientov, ktorí chodia do politických diskusií, ale nie sú to žiadni veľkí myslitelia, ani elity národa, ale podpriemerní avatari so základnými mentálnymi funkciami v jazyku basic. A my všetci sme ako diváci v Platónovej jaskyni, ktorí sú nútení pozerať sa na tieto pohybujúce sa tiene a myslia si, že toto je realita…
No. Aby bolo jasné, nijako nepodceňujem zistenia Slovenskej informačnej služby. Pripomeniem, že už pred dvoma týždňami, konkrétne 12. januára, som v súvislosti s varovaním pred predčasnými voľbami napísal na tomto mieste toto: „Ak táto opozícia, ktorá už stratila všetku súdnosť a zmysel pre pravidlá, nasledujúce voľby nevyhrá, nikdy ich neuzná. V tom momente spustí pokus o majdan. Urobia všetko pre to, aby sa dostali k moci hoci aj prevratom a možnosť predčasných volieb im túto možnosť dáva na striebornom podnose. Predčasné voľby sú v tejto chvíli istou cestou k destabilizácii Slovenska.“ O osem dní neskôr premiér Fico na neverejnom zasadnutí parlamentu (podľa svedectva podpredsedu NR SR Tibora Gašpara) vyjadril obavu, že „keby výsledok najbližších volieb nebol taký, aký si predstavuje opozícia, tak sa pomocou Európskej únie vyhlásia výsledky za neplatné“.
Opozícia sa všetky zistenia SIS snaží zľahčovať a zosmiešňovať ako politicky účelové. Dajme tomu, že premiér trochu preháňa. Vždy to robil, je to štýl jeho politického boja a taktiky. S určitosťou môžem povedať, že celú situáciu politicky zneužil, keď okrem štandardného čítania správy SIS v utajení utajil aj rozpravu o návrhu na vyslovenie nedôvery vláde, čím ju urobil fakticky zbytočnou. Koalícia veľmi demagogicky hovorí o opozičnej snahe predvádzať sa, lebo oni by sa na ich mieste chceli „predvádzať“ tiež, to sú základné parametre a výsady parlamentnej demokracie. Opozícia však urobila detinskú chybu, keď sa na protest rozhodla sálu opustiť. Chytila sa tak do pasce, ktorú jej nastražil lišiak Fico. Tento neprekonateľný taktik si rýchlo spočítal, že koalícia je v tejto chvíli (povedané slovami poslanca za SNS Romana Michelka) „prakticky menšinová“ a že sa púšťa do príliš veľkého rizika. Potreboval čas do marca (ktorý sám vytýčil), kým si jeho partneri urobia poriadky s rebelmi.
Danko domácu úlohu nezvládol, lebo Huliakovi sa máli kreslo podpredsedu parlamentu a vypýtal si ministerstvo životného prostredia. Tam však narazil na ekonomicky silnejšieho hráča Tomáša Tarabu, ktorý mu dal jasne najavo, že tadiaľto cesta nepovedie. Oveľa nebezpečnejší boli migaľovci, o ktorých majú záujem progresívci. Tento problém však dnes rázne ukončil prezident republiky, keď vzbúrencom dôrazne odkázal, aby sa prestali prikrývať jeho menom. Raz sa už od nich diplomaticky dištancoval, keď vyhlásil, že za tejto situácie nepôjde do Kyjeva. No tentoraz bol oveľa tvrdší. Najprv vyhlásil v podstate to isté, čo som napísal ja o migaľovcoch ešte koncom minulého roka: „Na začiatku ich aktivít som mal pocit, že im ide naozaj o hodnotové diskusie, čo by mohlo byť mne aj iným ľuďom sympatické.“ Postupne však zistil, že ich lojalita k vláde je podmienená mocenskými požiadavkami. Prezident nebol konkrétny, ja budem.
Novinári sa mýlia, keď preberajú tvrdenia vzbúrencov, že im bolo ponúknuté ministerstvo vnútra. V skutočnosti podľa mojich spoľahlivých informácií sám Samuel Migaľ žiadal kreslo ministra vnútra. A iba preto podporovali Matúša Šutaja Eštoka za predsedu parlamentu. Takže to, čoho sme svedkami, nie je snaha o kupovanie poslancov zo strany vládnej moci, ale snaha o vydieranie zo strany vzbúrencov a tých, ktorí stoja za nimi. A že nešlo o hodnotové veci, ale o mocenské pozície, je teraz už nad slnko jasnejšie. Prezidentovi Pellegrinimu za tento jeho principiálny postoj tlieskam. Ešte som ho takého rázneho nevidel, ale toto bol taký tvrdý odpal, až som si myslel, že poslanec Migaľ je ešte stále na ceste niekde medzi Marsom a Jupiterom. Ale on sa rýchlo otriasol ako oslík (pardon, hobby horse) a už chvíľu na to sa poponáhľal s vyhlásením, že „po mesiacoch momentálne prebieha intenzívna komunikácia s vedením strany Hlas, za čo sme radi“… Šach – mat. Podstatné bolo aj zásadné vyhlásenie premiéra, že nie je ochotný nechať sa vydierať a ak by to malo takto pokračovať, je pripravený na predčasné voľby. A to pochopil každý.
Vráťme sa však k opozícii. Aj keď pripúšťam, že premiér isté veci politicky zneužíva, opozičné vysvetlenie celej situácie je maximálne nedôveryhodné. Pripomeňme, že predstavitelia opozície sa od samého začiatku netajili úmyslom zvrhnúť vládu, lebo sa nedokázali zmieriť s výsledkom demokratických volieb. Odmietli dať novej vláde obligátnych sto dní, vyhrážali sa, že jej budú hádzať polená pod nohy, koľko len budú vládať a už po dvoch mesiacoch od vymenovania nového kabinetu burcovali ľudí, aby vyšli do ulíc. Odvtedy sa spoločenská atmosféra vyhrocuje a vyústila až do pokusu o atentát na premiéra. Ani to ich nezastavilo. Dnes hecujú dav s fiktívnou motiváciou, že vláda nás chce vyviesť z EÚ a NATO, hoci to niekoľkokrát jednoznačne poprela. Napriek tomu sa protesty naďalej stupňujú, politicky sa zneužívajú niektoré profesné skupiny a opoziční lídri vykrikujú, že neprestanú, kým vláda nepadne.
Čo to je ak nie snaha o prevrat? Dobre, môžete niekomu nahovoriť, že je to len snaha o „slobodné vyjadrenie názoru a zhromažďovacieho práva“. To nikto nepoprel, na rozdiel od predchádzajúcich troch vlád Matoviča, Hegera a Ódora. Ale organizátori protestov používajú čoraz tvrdšie nátlakové metódy a nezabúdajme, že žijeme v krajine, v ktorej sa aj bežné výjazdové rokovanie vlády skončilo takmer tragicky. A doba je taká, že aj obyčajné vianočné trhy sa môžu skončiť masovým vraždením. Takže hoci opakujem, že politici na oboch stranách dosť preháňajú, bezpečnostné a spravodajské zložky musia takéto aktivity monitorovať, robili to vždy, je to ich práca.
Potiaľto môžete povedať, že všetky podozrenia sú „intuitívne“, ako sa vyjadril Andrej Danko. Ja som po prvý raz spozornel, keď Tibor Gašpar informoval, že správa SIS bola vytvorená „na základe výstupov z informačno-technických prostriedkov“. Použitie ITP (pod ktoré patrí napríklad aj sledovanie alebo odposluch) si nemôže vymyslieť politická garnitúra. To môže nariadiť iba sudca za veľmi prísnych a kontrolovaných podmienok. Takže ten dôvod musel byť naozaj vážny, a to, že na jeho základe získala SIS zvukové a obrazové dôkazy o prepojení určitých osôb a pôsobení cudzích štátnych príslušníkov zapojených do organizovania protestov, už nemôžem brať na ľahkú váhu. Tým skôr, že Peter Pellegrini nemá sklon k dramatizácii a situáciu sám označil za veľmi vážnu.
Takže opozícia by mala prestať vtipkovať a zbabelo prehadzovať hnoj na druhú stranu, lebo to nebol premiér Fico, ale ona, kto začal prvý hovoriť o majdane. Znova pripomeniem, že Eset, pardon Denník N jej začiatkom roka vyčítal, že ešte stále to nesmeruje k majdanu a Andrej Bán k tomu pridal nechutnú poznámku, že Heydricha nezastrelilo písanie facebookových statusov. A ja sa stále pýtam, kam až to chcú vyhecovať…
Na druhej strane opozícia tiež urobila niekoľko chýb. Pýtam sa, ktorý hlupák vymyslel premiérovi to heslo „Republiku si rozvracať nedáme!“ Dve tretiny občanov tohto štátu si automaticky spomenie na smutne slávny úvodník z komunistickej Pravdy a Rudého práva zo 17. januára 1989. Zúfalá až bezradná normalizačná moc vtedy v reakcii na týždňové protesty disidentov (ktorým sa nepodarilo uskutočniť to, čo neskôr v novembri) zakázala akékoľvek „zhromaždenia“ viac ako troch osôb. Komunistický režim už vtedy mlel z posledného. Ficova vláda síce nevyhlásila výnimočný stav, ale mala by si dať pozor, aby takouto zbytočnou pozornosťou nedráždila a nemobilizovala zajtrajšie protesty natoľko, že budú skutočne masové. A potom by už pokusu o majdan takmer nič nestálo v ceste.
Premiérovi som svojho času márne radil, že nemôže vyhrať naraz na všetkých frontoch. Keď sa začnú jedna po druhej ozývať profesiné skupiny, môžete si síce zafilozofovať, že sú politicky zneužité, ale už nedokážete zabrániť domino efektu. Ako totiž postrehol Gustave Le Bon v klasickom diele Psychológia davu, dav je ochotný vzbúriť sa len proti slabej autorite, ale pred autoritou silnou sa otrocky krčí. Nemá schopnosť uvažovať, ale nasleduje pokyny k činom. Davy si dokáže získať len ten, kto je v nich schopný vzbudiť ilúzie. A ten, kto sa ich pokúsi ilúzií zbaviť, stane sa nepriateľom verejnej mienky alebo priamo obeťou davu.
(Na fotografii je zatiaľ jediný skutočný Majdan na Slovensku, časť obce Olejníkov v pohorí Čergov. Majdan bol pôvodne voľné priestranstvo v kozáckej osade alebo miesto na snemovanie pred vojenskou výpravou, niečo ako na Slovensku staroslovanská Veča. Nech aj naďalej zostane miestom stretnutí, a nie občianskych nepokojov a bojov.)
