S ministerkou kultúry Martinou Šimkovičovou v mnohých veciach nesúhlasím. Vlastne, v tejto chvíli si neviem spomenúť, či s ňou v niečom vôbec súhlasím. Ale už dlhší čas cítim potrebu zastať sa jej ako ženy a tento pocit vyvrcholil včera večer, keď ju časť publika na folklórnom festivale vo Východnej vypískala. Náročky vravím časť, lebo iná časť tlieskala a väčšine ľudí to bolo trápne. Pani Šimkovičová by si svojím spôsobom zaslúžila uznanie za odvahu, lebo musela aspoň tušiť, čo ju tam čaká a napriek tomu tam išla. A hoci dalo ministerstvo kultúry na organizáciu 70. ročníka najstaršieho folklórneho festivalu na Slovensku rekordne vysoký rozpočet, namiesto uznania sa jej dostalo niekoľkonásobného poníženia. Je to minimálne zvláštne, ak ľudia prídu na festival a jeho štedrého organizátora vypískajú.
Keď som to videl, v duchu som si povedal, že si neviem predstaviť, že by sme my takto vypískali na predstavení nejakého ministra kultúry, s ktorým nesúhlasíme. Ani „neviditeľnej ministerke“ Natálii Milanovej sa to nestalo, hoci nepoznala ani základnú legislatívu, z Fondu obnovy nedokázala získať pre kultúru jediné euro, počas pandémie doslova ožobráčila umelcov, ale tí čušali ako vši pod chrastou. Dobre, poviete si, takmer každému výraznému politikovi sa občas stane, že ho vypíska nejaký emotívny dav („spodina“ – ako by povedal Martin Šimečka). Ale tomuto tlieskajú herci, speváci, rektorka VŠVU, ľudia, od ktorých by ste čakali nejaký stupeň kultúrnosti, za ktorú sa tak často a tak radi schovávajú.
Naozaj nepríjemne ma zaskočila reakcia bývalého generálneho riaditeľa SND Mateja Drličku, ktorý na sociálnej sieti napísal: „Ten piskot ale nepatrí iba jej. Patrí všetkým tým, ktorí s ňou ochotne spolupracujú, ktorí jej pomáhajú, ktorí sa s ňou fotia…Tí všetci majú svoj podiel viny na tomto hanebnom stave.“ Maťo, čo to robíš? Boli sme kamaráti a takéhoto som ťa nepoznal. To naozaj ideme ostrakizovať ľudí, ktorí niekoho poznajú, ktorí niekomu podajú ruku alebo ktorí sa s niekým odfotia? Celkom vážne? Ale to sú už vážne nebezpečné spôsoby, ktorými rozoštvávali spoločnosť len boľševickí agitátori v päťdesiatych rokoch. Ja ti zo srdca želám, aby si raz získal to vysnívané kreslo ministra kultúry a všetkým nám ukázal, ako sa to robí. Veď si spomeň, ako som ťa pred rokmi kryl proti špinavým mediálnym obvineniam, že tvoja agentúra okradla štát na predraženom koncerte a predraženej večeri predsedu parlamentu. Vtedy si s touto garnitúrou spolupracoval. Dnes zo seba robíš hrdinu, že si odmietol ponuku Pellegriniho stať sa ministrom kultúry, ktorým sa (obaja to dobre vieme) stať aj tak chceš. Tak o čo ti vlastne ide? Myslíš, že práve takýmto správaním pomáhaš kultúre?
To, čo ma na celom incidente rozladilo najviac, však bola reakcia médií. Nepočítajme medzi ne vysokú školu života pre liberálov Zomri. Vedel som, že medzi nami žijú jednoduchší jedinci s IQ veľkosti jaskynnej teploty, ktorí ich hyperboly šíria ako fakty. Ale čo si mám myslieť o takzvaných serióznych alebo mienkotvorných alebo spoľahlivých médiách (nech sa už nazvú akokoľvek), ktorí preberajú správy od Zomri a nič k nim nedodajú? Vážení, porovnajte si Denník N, Aktuality, Sme a Pravdu s Pluskou alebo Novým Časom a nenájdete tam rozdiel. Čistý bulvár.
Ja len pripomeniem, že včera večer bol jeden nádherný program Lúčnice venovaný géniovi slovenskej filmovej hudby Svetozárovi Stračinovi (z tých známejších filmov spomeňme hudobné stvárnenie diel ako Pacho, hybský zbojník; Alžbetin dvor; Sváko Ragan; Noční jazdci; Na baňu klopajú alebo Deň ktorý neumrie), ktorý by sa tohto roku dožil 85 rokov. Tento skladateľ, ktorého môžeme pokojne nazvať „slovenským Morriconem“, by dnes prefackal obe extrémne skupiny sporu, pretože neznášal tých, ktorí robia z tradícii skanzen i tých, ktorí sa tradíciám vysmievajú. Stračina využil prvky folklóru na tvorbu svetovo unikátnej hudby. O svojej práci povedal: „Tradičnú kultúru môžem akceptovať alebo si ju nevšímať. Tým však ochudobním iba seba, lebo ona bude tradíciou ďalej. Ja ostanem bezdomovcom, ostanem iba človekom do počtu. No takí ľudia do počtu sa dajú ľahko ovládať, dajú sa ľahko riadiť. Človek bez vzťahu k tradíciám nemá na čo nadväzovať.“
Bol to veľkolepý koncert. 120 účinkujúcich umelcov prinieslo ikonické tance, veľké zborové scény a známe filmové hudobné kompozície. Obdivujem Lúčnicu ako náš národný poklad svetovej úrovne odmalička a často upozorňujem, že keby sme vedeli lepšie propagovať našu kultúru, tento súbor by bol populárnejší ako írsky Riverdance. A teraz kontrolná otázka: myslíte, že ste o tomto triumfálnom vystúpení našli v našich médiách čo i len zmienku? Myslíte, že sa niekto unúval informovať čitateľov o niečom inom ako o správaní hŕstky pískajúcich primitívov a nejakej aktivistky, ktorá zložila detinskú veršovanku „Počujte, vážená Martina“ a márne sa usilovala roztlieskať publikum? Tomuto hovoríte informovanie verejnosti? Na toto sú potrebné médiá, ako o tom moralizujú opoziční politici, ktorí zjavne nepoznajú ich spoločenskú funkciu? Už týždeň sme zaplavovaní podrobným programom festivalu Pohoda, ale svojím významom neporovnateľne dôležitejšiu Východnú odbijete výsmechom z vypískania neobľúbenej ministerky? Huh, prepáčte, ale títo ľudia nech mi už nikdy nekážu o kultúrnosti a slušnosti, ktorá sa o nich ani len neobtrela.
Popravde, Martina Šimkovičová by potrebovala nejakého mediálneho poradcu, lebo zjavne nezvláda bežnú firemnú komunikáciu. Potreboval by ju aj premiér Fico, ktorý je už taký podráždený, že nedokáže slušne odpovedať na bežnú novinársku otázku. Ale neviem, či by to pomohlo. Problém vidím aj v tom, že správanie novinárov voči súčasnej vládnej garnitúre často prekračuje akékoľvek normy spoločenského správania. To už nie sú úslužné otázky typu „Čo ste papkali, pani Čaputová“ alebo – ako sa spýtal moderátor Ťažkého týždňa bývalej premiérky – „Ako sa máte, pani Radičová“ (pričom voči ľuďom z opačného tábora je až chorobne jedovatý, takže sa mi vidí, že dnes sa už každý zlomyseľný panáčik môže nazývať komikom). Tento stupeň servilnosti sa v prípade správania k politikom vládnej koalície mení na vyslovenú agresivitu.
Ako príklad uvediem známy a komikmi často ironizovaný incident spred budovy ministerstva kultúry, keď pani ministerka reagovala extrémne podráždene na otázky redaktora TV Markíza týkajúce sa prevezenej busty Donatella z Levoče. Niekoľkokrát som si to pozrel a zdôrazňujem, že som sa na to nedíval podľa osobných sympatií, ale čisto profesionálne. Po prvé, celá tá téma je značne nafúknutá, spolitizovaná a podávaná až hystericky. Vidím tam značné komunikačné nedostatky zo strany ministerstva, inak by to bola čisto technická záležitosť, aj keď novinárska obec je na ministerku nastavená už tak alergicky, až mám občas pocit, že v tejto fáze vývoja by ich dokázalo rozdráždiť aj jej hlasné dýchanie. Po druhé, ten novinár kládol naozaj hlúpe otázky. A po tretie, miestami zasahoval až do jej intímnej sféry, takže som sa čudoval, že ho ochrankár jednoducho neodstrčil.
Podčiarknuté sčítané, ľudsky sa dá rozumieť tomu, že politici vystavení extrémnemu tlaku sú z tých neustálych atakov takí unavení a pozdráždení, že sa prestávajú ovládať a miestami aj čisto odbornú otázku považujú paranoidne za útok. Viem si predstaviť, že nejakí emočne labilní politici by takým žurnalistom, ktorí im doslova na hulváta bránia v pohybe a ešte ich aj neokrôchane okrikujú, už dávno jednu zavesili. Ale to ich neospravedlňuje. Vrcholový politik sa musí vedieť ovládať a ak to nedokáže, mal by absolvovať buď mediálny tréning alebo odstúpiť. Nebudem nikomu nič radiť, čo má robiť. Všetko, čo som chcel povedať je, že včerajšie správanie opozičných aktivistov a médií bolo ďaleko za hranicou „slušného Slovenska“, ktoré dnes vďaka ich metódam vyznieva ako zlý vtip.
