51 študentov Právnickej fakulty Univerzity Komenského sa obrátilo otvoreným listom na dekana Eduarda Burdu, aby vyjadrili svoje obavy týkajúce sa jeho verejne vyjadreného názoru, že Úrad špeciálnej prokuratúry treba zrušiť. Zdôraznili, že si nijakým spôsobom nedovoľujú spochybniť jeho znalosti uznávaného odborníka v oblasti trestného práva, ale sú konfrontovaní s odlišnými postojmi svojho laického okolia, ktorá dekanove slová stotožňuje s pozíciou celej fakulty, čo z nich vraj robí terče. Preto by vraj privítali možnosť zapojiť sa s dekanom do otvoreného a konštruktívneho dialógu, aby lepšie pochopili jeho postoje…
Hneď na úvod chcem vyjadriť uznanie nezvyčajne kultivovanému spôsobu, akým študenti požiadali o diskusiu. Svedčí to o takej komunikačnej vyspelosti týchto mladých ľudí, akú, žiaľ, nedosahuje väčšina politickej reprezentácie Slovenskej republiky. Rovnako oceňujem pružnosť, s akou dekan zareagoval na túto iniciatívu, vďaka čomu prebehlo spoločné stretnutie s diskusiou už o dva dni. To, o čom mám pochybnosti, je skutočný cieľ a výsledok takéhoto dialógu.
V prvom rade je zvláštne, že študenti prejavili obavy o zachovanie apolitickosti akademického prostredia až teraz, hoci jeho kvalita eroduje už niekoľko rokov. Spomínam si, ako som už ako emeritný rektor na zasadnutí Slovenskej rektorskej konferencie v roku 2018 protestoval proti rozhodnutiu rektorov väčšiny vysokých škôl vrátane Univerzity Komenského udeliť študentom rektorské voľno, aby sa zúčastnili na politických protestoch Za slušné Slovensko. Označil som takéto aktivity kolegov za čisto politické a nezlučiteľné s apolitickým charakterom akademickej pôdy. Nikto zo študentov vtedy neprotestoval. Odvtedy prišlo k početným útokom na nezávislosť myslenia univerzitných pedagógov, ktoré sa skončili verejnou šikanou, odvolaním z funkcie alebo vyhodením z práce. Ani vtedy nikto zo študentov neprotestoval. No a napokon je tu množstvo prípadov, kedy sa akademickí funkcionári vyjadrujú rýdzo politicky – ako napríklad dekanka Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy Iveta Radičová alebo dekan Fakulty aplikovaných jazykov Ekonomickej fakulty Radoslav Štefančík – a opäť nikto zo študentov neprotestoval.
Najmä porovnanie týchto dvoch akademických funkcionárov s dekanom Burdom priam kričí, ba vrieska. Iveta Radičová sa okrem svojich politických vyjadrení podpisuje pod pamflety, ktoré hystericky vyzývajú Európsku komisiu, aby neverila premiérovi Ficovi. Radoslav Štefančík je zasa extrémne zaujatý politický analytik, ktorého médiá hlavného prúdu vďačne využívajú na vyjadrovanie jeho subjektívnych opozičných postojov, ktoré nemajú nijaký odborný podklad a spravidla sa míňajú s realitou. A hoci sa žiadne z jeho prognóz nesplnili, televíziám to nijako neprekáža, lebo im dodáva alibi, že jeho rýdzo politické postoje sú predsa „názory odborníka“. A čo vedúci Katedry ústavného práva PF UK Marián Giba, ktorý je zároveň poradcom prezidentky SR? Tam študentov právnickej fakulty neznepokojuje, či si niekto stotožňuje jeho názory s pozíciou fakulty alebo aspoň katedry? Z rovnakého dôvodu ma prekvapilo vyhlásenie Študentskej rady vysokých škôl, ktorá je vraj pobúrená vyjadreným názorom dekana PF UK, že špeciálnu prokuratúru treba zrušiť a nazvali ho zaujatým straníckym prejavom. To by som si na mieste Eduarda Burdu naozaj vyprosil. Koľkí zo študentskej rady sú erudovaní právnici? Aj sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko je stranícky zaujatý? Aj bývalá elitná prokurátorka a členka Súdnej rady SR Eva Mišíková je stranícky zaujatá? Aj tie stovky sudcov a advokátov, ktoré sa prikláňajú k takémuto stanovisku? Kto tu vlastne politizuje prokuratúru a navyše absolútne hochštaplerským spôsobom?
Nemôžem sa preto zbaviť pocitu, že dôvody vyvolania takejto diskusie na pôde fakulty sú viac politické ako odborné a deklarovaný zámer študentov tak nie je celkom úprimný. Trochu mi to pripomína počiatočné tvrdenia predstaviteľov VPN v novembri 1989, že oni chcú len dialóg, a keď namiesto neho získali moc, na dialóg až príliš rýchlo zabudli. Aj v tomto prípade študenti na jednej strane tvrdia, že sú za otvorenú diskusiu, no ako výsledok svojho stretnutia dekana Burdu minimálne na jeden mesiac verejne umlčali. Na jednej strane tvrdia, že sú za apolitickosť akademickej pôdy, na strane druhej žiadajú „odbornú debatu“ medzi dekanom a špeciálnym prokurátorom na akademickej pôde. Prosím vás pekne, aká to len môže byť „odborná debata“ s Danielom Lipšicom? Veď je to politik! Chcete ho klásť na rovnakú odbornú úroveň ako docentov a profesorov vašej fakulty a spochybniť tak vedecké kapacity vašej alma mater demagogickou debatou? Kto potom ohrozuje jej dobré meno? Okrem toho treba zdôrazniť, že list podpísalo len niekoľko desiatok študentov z vyše dva a pol tisíc. Ak sa bude situácia vyhrocovať, snáď by sa mali ozvať aj študenti s opačným názorom.
Ak som spomenul Ivetu Radičovú, Radoslava Štefančíka alebo Mariána Gibu, neznamená to, že by som chcel ich názory umlčať. Práve naopak. Som presvedčený, že každý akademický funkcionár, vrátane dekana Burdu, má nielen právo, ale priam povinnosť verejne vystupovať a ovplyvňovať širšiu verejnosť. Postoj Študentskej rady vysokých škôl SR, že dekan môže vystupovať verejne iba vtedy, ak reprezentuje celú akademickú obec, je nekompetentný, ideologický a až škandalózne nedemokratický a hlúpy. To naozaj budú študenti predpisovať univerzitným profesorom, kedy sa môžu vyjadrovať?? Sme ešte v demokratickej krajine alebo tu prebieha kultúrna revolúcia sfanatizovanej mládeže ako za Mao Ce-tunga, ktorá bude agresívne požadovať čistky v štátnom aparáte, na univerzitách a v kultúrnych inštitúciách? Spamätajme sa, kým je čas.
Nie je to tak dávno, čo červené denníčky vyzývali rektorov a dekanov našich vysokých škôl, aby ich bolo viac počuť a vyčítali im, že sú pasívni. No zrejme to bola účelová politická výzva, pod ktorou nemali na mysli všetkých akademických funkcionárov, ale len tých, ktorí zdieľajú ich centristický pohľad na svet. Sloboda prejavu a vedeckého bádania v akademickom prostredí (čo platí nielen na univerzity, ale aj na Slovenskú akadémiu vied) sa v posledných rokoch dramaticky zhoršuje. Pedagógovia sú nepriamo tlačení do jediného svetonázoru a ak túto vytýčenú líniu opustia, sú verejne škandalizovaní, pracovnoprávne postihovaní alebo vyhadzovaní z práce. Toto by sa malo riešiť prednostne a nie to, či dekan a jeden z najväčších odborníkov na trestné právo na Slovensku smie alebo nesmie vyjadriť svoj odborný názor. To už kde sme? Ani rektor, ani dekan, ani vedúci katedry nehovoria svoje vedecké postoje v mene svojho pracoviska, ale ako experti na konkrétny odbor. Toto bolo oddávna jasné, až kým naše vysoké školy nezačala ovládať nebezpečná ideológia extrémneho centrizmu, ktorá sem prenikla z amerických univerzít. Ak sa voči tomu včas nepostavíme, ak práve intelektuáli budú ako prví umlčiavaní, nastúpime nezvratnú cestu k odstraňovaniu základov demokratického systému.
Doteraz som nepochopil, čo má byť cieľom týchto požadovaných diskusií. Bude každé verejné vystúpenie dekana odobrovať akademický senát? Alebo nebodaj hŕstka študentov podľa ich aktuálnej politickej nálady? Podľa mňa bol dekan v tomto smere príliš ústretový a defenzívny, a cesta, ktorú si zvolil, nemôže viesť k žiadnym zmysluplným výsledkom. Obávam sa, že aj v tomto prípade je deklarovaná snaha o dialóg iba falošná zámienka, ako ho umlčať a legalizovať na fakulte jediný povolený názor – ten progresívny (ako sa to napokon deje už na Filozofickej fakulte UK). Na slobodnej akademickej pôde by mali slobodne a bez strachu prednášať svoje odborné stanoviská tak dekan ako aj ostatní kvalifikovaní pedagógovia bez ohľadu na ich svetonázorové alebo politické presvedčenie. Akékoľvek pokusy zaväzovať kohokoľvek z nich, aby sa nevyjadroval – ako to aktuálne dosiahla pomerne úzka skupina študentov – sú diskurzom cenzúry, a podľa toho by s nimi mali slobodní ľudia aj naložiť.
