Pri nedávnom takmer partizánskom spomínaní na 17. november 1989 a minulú éru, som si aj ja spomenul na zopár skutočností, ktoré sa dnešným papalášom nehodia do celkového obrazu tej doby. V poslednom štádiu svojej existencie komunistický režim vypol rušičky západných médií, lebo si uvedomil, že je to úplne zbytočné – počúvali sme Slobodnú Európu, Hlas Ameriky a BBC v kuchyni tak, že sme rádio vložili do rúry, kde bol lepší signál. Pritom, povedzme si otvorene, aj Slobodná Európa bola plná propagandistických nezmyslov, výmyslov a cielených dezinformácií. Súčasná moc nie je ani natoľko dôvtipná, aby dôverovala svojim občanom, že vedia rozoznať propagandu od reality a vyselektovať si potrebné informácie. Plošný zákaz ruských médií je naozaj niečo, čo zažili iba naši starí rodičia počas fašizmu.
Keď Západ bojoval proti nacistom, nikto neklamal v snahe ukázať, že Nemci sú zbabelí, nešikovní alebo že nevedia bojovať. Nikto nepísal, že Nemci sú hlúpi, technologicky zaostalí a že nevedia vyvíjať nové zbrane. Zvíťazili sme i vďaka tejto schopnosti neklamať si a sľúbiť si skôr „krv, pot a slzy“ ako ľahké víťazstvá. My dnes vykresľujeme Rusov ako monštrá, prijali sme v ich prípade princíp kolektívnej viny, na rozdiel povedzme od moslimov Rusov môže urážať ktokoľvek, kto má chuť, môžete ich ponižovať akokoľvek, môžete ich nazývať podľuďmi a nikto sa nepostaví na ich obranu, je to ideálny terč pre zbabelcov. Zakazujeme ruský balet, ruských skladateľov, ruské filmy a dokonca i ruské rozprávky (ako RTVS či TV JOJ). Nemôže to nepripomínať scény z románu Georga Orwella 1984 alebo Raya Bradburyho 451˚ Fahrenheita, v ktorých sa likvidovali umelecké diela ako zdroje emócií. O skutočnej situácii na fronte nemáme takmer žiadne overené informácie, médiá sú katastrofálne jednostranné a kŕmia nás Zelenského propagandistickými videami, ktorým už nemožno uniknúť nikde – ani na filmových festivaloch či športových podujatiach, kde ľudia naozaj nechodia na to, aby počúvali zúrivo demagogické politické prejavy autoritatívneho lídra, ktorý pripomína príhovory „otca“ v temnom sci-fi filme Equilibrium.
Vnímavý čitateľ, poslucháč či divák už dávno vie, že vojna neprebieha tak, ako ju popisujú naši politici a im naklonené médiá a správy o tom, že ruská armáda je v rozklade, sú skôr na smiech. Neviem, kto z vás si ešte spomenie na správy z vojny v Iraku, keď sa americkí vojaci sťažovali, že keď potrebujú novú výstroj, trvá schvaľovací proces viac než rok a že si musia kupovať vybavenie sami. Bolo by zaujímavé urobiť porovnanie, ako je to s bojaschopnosťou americkej a ruskej armády, ale do tohto sa mainstreamoví analytici nehrnú. Počas dvadsiatich rokov okupácie Afganistanu západní spojenci zažívali debakel za debaklom a hoci sa medzi nami našli kritickí intelektuáli, ktorí poukazovali na neudržateľnosť situácie a absurdnosť zotrvávania našich vojakov v tejto nehostinnej krajine, naše vlády sa tvárili, že majú situáciu pod kontrolou a vyvolávali dojem opodstatnenosti okupácie, až do posledných hodín, kedy prišlo k zrúteniu okupačnej správy a oni odtiaľ museli utekať ako potkany. Čo je však ešte dôležitejšie – po každom takomto debakli, či už v Afganistane, Iraku, Sýrii či Líbyi, keď sa ukázalo, že kritici týchto operácií nie sú extrémisti a antiamerické živly (ako nás nazývali), ale že máme pravdu, sa nezmenilo vôbec nič. Racionálne uvažujúci ľudia by očakávali aspoň reformu armády, transformáciu systému velenia, zmenu stratégie alebo zásadné personálne čistky, ale nestalo sa vôbec nič. Rovnaké postupy sa opakovali v nasledujúcich vojnách, momentálne na Ukrajine a nič nenasvedčuje tomu, že by sa z toho mohli Spojené štáty a ich spojenci v NATO poučiť.
Hoci propagande, že Rusko sa každú chvíľu zrúti a Putin je nový Hitler, veria už len slaboduchí a pochybuje o nej dokonca už aj americké velenie, naše ministerstvá zahraničných vecí a obrany chrlia dennodenne fanatické výzvy, že treba bojovať (do posledného Ukrajinca?) a že len vojenské víťazstvo znamená mier. V kontraste s týmito militantnými politikmi pôsobia ako živá voda slová pápeža Františka, ktorý nás trpezlivo vyzýva: „Nevzdávajme sa. Mier je možný. Je však potrebné, aby všetci pracovali na demilitarizácii sŕdc a začali tým vlastným. Potom zneškodníme a odzbrojíme násilie,“ povedal v piatok tento svätý muž a zdôraznil: „Všetci musíme byť pacifistami. Chcieť mier, nie iba prímerie, ktoré by azda slúžilo len na opätovné vyzbrojenie. Skutočný mier, ktorý je plodom dialógu. Nedosiahne sa to zbraňami, pretože tie neporazia nenávisť a smäd po nadvláde, ktoré sa takto znovu objavia, možno inými spôsobmi, ale objavia sa znovu.“ Prosím vás, pripomínajte tieto slová Čaputovej, Hegerovi, Káčerovi, Naďovi a podobným vždy, keď sa budú chcieť oháňať pápežom, vmeťte im tieto apely do tváre, aby nemohli prekrúcať jednoznačný zmysel tohto posolstva.
Spojené štáty investovali za deväť mesiacov do vojny na Ukrajine astronomických 91,3 miliárd dolárov. Je to o 33 percent viac ako sú celkové ročné vojenské výdavky Ruska. Je to dvojnásobok ročných výdavkov USA na vojnu v Afganistane. A to nepočítame mnohomiliardové výdavky ostatných štátov NATO. Ujasnime si už konečne, že to, čo sa deje na Ukrajine, nie je nič iné ako zástupná vojna medzi NATO a Ruskom. Vojna, v ktorej sú politické, ekonomické a sociálne práva obyčajných Ukrajincov podriadené tejto zvrátenej logike. Stáť na strane Ukrajincov, ktorí trpia najviac, už v žiadnom prípade nemôže znamenať stáť na strane Zelenského vlády. Tento choromyseľný človek chcel nedávno vyvolať tretiu svetovú vojnu, hoci od začiatku vedel, že na územie Poľska dopadla ukrajinská raketa a že to bola NEHODA (ako to dnes oficiálne označil už aj Brusel). Poľská vláda to vedela tiež, ale zbabelo mlčala, lebo čakala na pokyn Joea Bidena, kým sa vyspí. Rozumiete? Celé s prepáčením pokakané NATO čaká, kým sa vyspí imperátor a bojí sa povedať pravdu. Ak sme v roku 1989 volali po tom, že chceme prevziať osudy našich krajín do vlastných rúk, tak toto je karikatúra takýchto cieľov, výsmech, podľa ktorého by mohol Emir Kusturica nakrútiť ďalšiu tragikomédiu z východnej Európy. Husákovo Česko-Slovensko sa voči Moskve správalo menej seevilne ako Čaputovej Slovensko voči Washingtonu.
Zelenskyj nie je ani priateľom mieru, ani priateľom slobody. Jeho vláda určite nie je fašistická (na toto propagandistické tvrdenie Moskvy by nemal naletieť žiadny triezvo uvažujúci človek), ale máme dosť dôkazov na to, aby sme mohli tvrdiť, že krajnú pravicu nepotláča, ale spolupracuje s ňou. Najnovším dôkazom môže byť osud odvolaného ukrajinského veľvyslanca v Berlíne Andrija Melnyka, ktorý vyvolal v Nemecku pobúrenie, keď popieral zločiny Banderu a genocídu Židov a Poliakov. Kyjev ho z funkcie stiahol – iba preto, aby ho povýšil a vymenoval za námestníka ministra zahraničných vecí Ukrajiny! Už nemožno mlčať a bagatelizovať výčiny tejto junty. Tým skôr, ak chceme zobrať Ukrajinu do Európskej únie – je najvyšší čas mať voči nej aj nejaké nároky a vyžadovať plnenie demokratických a ekonomických kritérií platných pre všetkých.
Spolu s pápežom volám: zastavte túto vojnu. Je nezmyselná a nehodná ďalších obetí. Ukrajina má silných spojencov, ktorí jej dokážu vydobyť slobodu aj za rokovacím stolom a bez krviprelievania. Ak to urobiť nechcú, treba ich k tomu prinútiť. Vieme, že keď impéria slabnú, silnie ich túžba po krvi. Nakoniec sa však budú musieť aj tak všetci vyčerpaní zastaviť, obzrieť sa a odpovedať ďalším generáciám na otázku: Čo ste to urobili?
