Piata kolóna, prezlečená do formy politickej opozície, think-tankov a „nezávislých“ médií financovaných Kongresom Spojených štátov, nikdy neprizná, že Robert Fico vo Washingtone triumfoval. Preto červené denníčky zahovárajú, že vraj bol nervózny a čítal z papiera (nože nech si spomenú na ich blahorečenú Zuzanu Čaputovú, ktorá nevedela povedať bez papiera ani „ďakujem“ a hlavne na jej angličtinu). Preto zveličujú ojedinelý prípad, že tam nejaký magor zdvihol pravačku, ale bagatelizujú rast neofašizmu na Ukrajine podporovaný z najvyšších politických kruhov. Nie že by na Konferencii konzervatívnej politickej akcie (CPAC) neboli veľmi zvláštni ľudia. Ale Ficov prejav bol naozaj dobrý.
Po prvé, slovenský premiér sa od prejavov neofašizmu jasne dištancoval, keď vyzval prítomných, aby nedopustili návrat nového Hitlera a opakovanie hrôz holokaustu. To akosi našim moralizátorom uniklo. A po druhé, jasne sa prihlásil k zahraničnej politike nového prezidenta USA, čo z neho robí významného Trumpovho spojenca. Donald Trump to ocenil, keď Roberta Fica vo svojom prejave priamo familiárne oslovil a poďakoval sa mu. Z tohto dôvodu je Ficovo vystúpenie na tomto fóre významnejšie ako desať minút, ktoré strávil poľský prezident Duda počas prijatia u amerického prezidenta. Úprimne, nie som si istý, či hlavnou motiváciou zahraničnej politiky Donalda Trumpa je naozaj mier. A myslím si, že to Robert Fico so svojimi opakovanými ubezpečeniami o neochvejnom strategickom partnerstve s USA prerušovanými výkrikmi „Nech žijú Spojené štáty!“ naozaj prehnal. Nevýhodná vojenská zmluva s USA je stále platná, obchodné clá schopné zlikvidovať slovenskú ekonomiku sú na spadnutie a aktuálna americká politika na Blízkom východe nie je v našom záujme. Dosť na to, aby sme si držali takúto veľmoc od seba a vyvarovali sa jej príliš tesných objatí. To však nič nemení na tom, že Robert Fico Slovenskú republiku bezchybne reprezentoval, zanechal u americkej vládnucej elity vynikajúci dojem a zožal za svoj prejav niekoľko búrlivých potleskov vrátane standing ovation.
Keď však opadne eufória, budeme si musieť uvedomiť niekoľko vecí. V prvom rade, týmto prejavom Robert Fico zásadným spôsobom zmenil politickú orientáciu svojej strany a prihlásil sa k národnému konzervativizmu. Samozrejme, Smer sa netransformoval týmto spôsobom zo dňa na deň, signály tohto typu vysielal už dlhodobo a výrazne sa to prejavilo aj na zostavovaní kandidátnej listiny do parlamentných volieb, kde bolo sociálnych demokratov ako šafranu. Nemyslím to nijako pejoratívne a neodkazujem tým ani na kvalitatívnu stránku politiky Smeru, iba z politologického hľadiska konštatujem, že táto politická strana je už hodnotovo niekde úplne inde ako pri sociálnej demokracii. Nie som si však istý, či si to uvedomuje samotný líder strany, ktorý sa ešte stále považuje za socialistu, hoci ním už dávno nie je.
Z čisto pragmatického a mocenského hľadiska mu úplne rozumiem. Sme svedkami najzásadnejšej zmeny politickej paradigmy za posledných dvesto rokov. Politická ľavica je mŕtva, ale problémy, pre ktoré vznikla, tu zostali a prehlbujú sa. Iste, niekto by mohol namietať, že v období globálnych konfliktov bola ľavica vždy oslabená (počas prvej svetovej vojny bola politicky pasívna a počas druhej musela prejsť do ilegality) a po ich skončení bola vzkriesená a zažívala renesanciu. Ale tentoraz je to iné. Hlavný zápas o podobu sveta sa odohráva medzi konzervativizmom a liberalizmom, pričom hrozby slobodnej spoločnosti sú oveľa pestrejšie ako v minulosti (keď oscilovali medzi fašizmom a komunizmom) a prvky neslobody možno nájsť roztrúsené v celom ideologickom spektre. Napokon, už americký psychológ Carl Rogers predvídavo varoval, že temné myšlienky môžu čoskoro pochodovať aj pod zástavami slobody.
Ak chceme porozumieť zložitosti súčasného sveta, nevystačíme si so starými schémami, ale musíme najprv pochopiť, proti čomu stojíme. Kým progresivizmus pod rúškom „ochrany demokracie“ obnovuje cenzúru, postupne zužuje legitímny priestor verejnej diskusie a základnou funkciou médií pod jeho vplyvom už nie je informovať, ale šíriť extrémistickú ideológiu, aj trumpizmus nás vzďaľuje od demokracie. Donald Trump neverí v demokraciu a právny štát. Verí, že „ten, kto zachraňuje svoju krajinu, neporušuje žiadny zákon“. Inými slovami, že si môže robiť, čo chce, ignorovať Kongres alebo súdy, pretože on stojí nad zákonom. A zatiaľ čo nižšie vrstvy upadajú a stredná sa stráca, tým najbohatším nikdy nebolo tak dobre. Traja najväčší oligarchovia Musk, Bezos a Zuckerberg majú majetok v hodnote 905 miliárd dolárov, čo je viac ako hodnota majetku polovice obyvateľov USA. Je absurdné, nespravodlivé až neľudské, že prakticky všetko nové bohatstvo v oblasti umelej inteligencie, robotiky a ďalších moderných technológií, ktoré sa vytvára, ide ľuďom, ktorí to najmenej potrebujú.
Je dôležité si uvedomiť, že ciele trumpizmu nie sú našimi cieľmi. V čase bezprecedentnej príjmovej a majetkovej nerovnosti Trumpova administratíva predkladá do Kongresu USA legislatívu, ktorá poskytne najbohatším ľuďom daňové úľavy v hodnote biliónov dolárov. Bohatí tak budú ešte bohatší a chudobní ešte chudobnejší: trumpizmus im pripravil kruté škrty v oblasti zdravotnej starostlivosti, bývania, vzdelávania, výživy a iných základných potrieb. Je nevyhnutné, aby sme nikdy nestratili zo zreteľa víziu spoločnosti založenej na spolupráci a solidarite, nie na chamtivosti a darwinistickej túžbe prežitia tých najschopnejších. V oblasti zahraničnej politiky nám však vývoj veľa možností na výber nedáva.
Svet sa nám zásadným spôsobom mení pred očami a bolestivo sa rodí nový medzinárodný poriadok. Nevylučujem, že pravdu môže mať aj Václav Klaus, ktorý tvrdí, že porazení sa len tak ľahko nevzdajú a len čo sa otrasú z paniky a chaosu, pripravia nový protiútok. Som však presvedčený, že vývoj je nezastaviteľný a minimálne Európa je z boja o nový svetový poriadok prakticky vyradená. Detaily sú ešte nejasné, kontúry sa však už črtajú. Všimnite si, čo sa deje. Putin súhlasil s návrhom Trumpa, aby USA, Rusko a Čína znížili vojenské výdavky o 50 percent. Nepoznáme ešte stanovisko Pekingu, ten však nepodržal Rusov pri hlasovaní vo Valnom zhromaždení OSN a dal im najavo, že bilaterálnu dohodu Washingtonu s Moskvou bez účasti Číny nebude akceptovať. Putin však súhlasil s účasťou EÚ pri mierových rokovaniach o Ukrajine, kým Trump súhlasil s postupným zrušením protiruských sankcií a s nadviazaním na závery istanbulských rokovaní z roku 2022, kde je kľúčové, že Ukrajina nebude v NATO. A Čína dala najavo, že proti týmto procesom sa stavať nebude. Toto všetko mi dáva dôvody k optimizmu, že mier má už jasné kontúry.
Rovnako je však jasné aj to, že Európska únia urobila strategickú chybu, keď sama neiniciovala mierové rokovania ešte skôr ako nastúpil Trump. Spomeňte si na varovné signály, ktoré predpovedali dnešný stav. Nepochádzali len odo mňa a analytikov typu Petr Drulák alebo Jeffrey Sachs. Celá európska elita pobúrene reagovala na mierovú iniciatívu maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý po návšteve Kyjeva, Moskvy, Pekingu a Washingtonu v júli minulého roka vyhlásil: „Túto vojnu Európska únia prehrala. Amerika ju nechá svojmu vlastnému osudu. EÚ nedokáže financovať ani vojnu, ani chod ukrajinského štátu, ani obnovu Ukrajiny. Povedal som nemeckému kancelárovi, aby začal rýchlo rokovať s Rusmi. To isté som opakoval v Paríži Macronovi. Povedal som im, aby to nerobili tajne, ale verejne, pretože inak sa objaví na scéne Donald Trump, vyhrá voľby a začne rokovať s Rusmi. A my Európania budeme sedieť na štokrlíku v kúte a budeme sa pozerať na veľkých chlapcov pri stole.“
Progresivistická elita označila Orbána za „Putinovu bábku“, ale to, pred čím varoval, sa do bodky naplnilo. Dnes francúzsky prezident Emmanuel Macron žobre o prímerie medzi Ruskom a Ukrajinou, ktoré doteraz odmietal, a prosí, aby to nevyzeralo ako kapitulácia Ukrajiny, na čo už nemá nijaký vplyv. To stretnutie v Paríži nebolo nijakou prestížnou schôdzkou vyvolených, bola to liga porazených. A ak Trump s Putinom vymyslia nebodaj nejakú novú Jaltu, tentokrát si to neodnesie len stredná a východná Európa, ale celý kontinent. Celá európska politická trieda bola totálne zdiskreditovaná, životná úroveň v Európe stagnuje alebo klesá, celá civilizácia, ktorá bola kedysi stredobodom svetového diania, ktorá zrodila Michelangela, Leonarda, Shakespearea, Newtona a Beethovena, kde rozkvitla renesancia, vyrástlo osvietenstvo a prepukla priemyselná revolúcia, toto všetko sa zrútilo a my na to nedokážeme nájsť inú odpoveď ako radikálne zvýšenie zbrojenia, hoci už teraz zbrojíme trikrát viac ako Rusko?
Všetko, čo sa tu deje, celé to správanie elít a ich miestnych poskokov je viac ako šialené. Včera som si pozrel kúsok diskusie Denníka N s Mikulášom Dzurindom a Ivanom Korčokom, ktorej hlavnou témou bolo, kam nás Fico vedie svojou zahraničnou politikou. Bývalý premiér tam zabával publikum historkou, ako Putin zúril pri dobytí Bagdadu a ako ho odprevadil až k limuzíne („Toto by sa Ficovi nestalo,“ doplnil ho detinsky Korčok). Miki sa smial viac ako jeho diváci, až sa dlaňami o stehná plieskal. Nikomu pritom nezišla na um otázka, na čom sa tí dvaja smejú. Na tom, že sa podieľali na najväčšom vojnovom zločine po roku 1989 a vyčítajú Ficovi, ktorý na rozdiel od nich nikdy žiadne porušenie medzinárodného práva neschvaľoval, jeho mierový postoj? Až mi zle prišlo z toľkého farizejstva.
A tak som dnes ráno odmietol pozvanie Michala Kovačiča do diskusie s Ivanom Miklošom. Tento človek, ktorý sa ako minister financií podieľal na najväčšej ekonomickej vlastizrade v dejinách Slovenska (rozkradnutí strategických podnikov hlboko pod cenu do rúk iných štátov), ktorý ako vicepremiér podporoval vojenskú agresiu proti Iraku, ktorý ako poradca prezidentky Čaputovej vykrikoval na TA3, že treba zavrieť Chmelára a bude po probléme (lebo som volal po mierovom riešení ukrajinského konfliktu) patrí skôr pred súd ako pred kamery, ale rozhodne by nemal byť legitimizovaný ako účastník serióznych debát minimálne do tých čias, kým sa neospravedlní. Pri obede som však na chvíľu zapochyboval, či som urobil dobre, lebo sa iste nájde nejaký miestny hlupák, ktorý to začne dezinterpretovať, že Chmelár si argumentačne netrúfa na Mikloša. A vtom mi zavolal Vladimír Palko a povedal mi: „Spadneš z nôh, s kým ma volali ísť debatovať. S Mikulášom Dzurindom. S tým Dzurindom, ktorý tu dvadsať rokov podporoval politiku, ktorá viedla k zbytočným vojnám. Úplná katastrofa. A teraz, keď už aj v Amerike chcú skoncovať s takouto politikou, ja mám ísť diskutovať s takýmto človekom? Prirodzene, že som odmietol.“
Odľahlo mi. Som človek dialógu, ale kým sa budeme tváriť, že sa vlastne nič nestalo, že títo ľudia nemusia prejsť žiadnou sebareflexiou, že sa môžu len otriasť a naďalej si liečiť svedomie útokmi na nás, nič sa nezmení. Vlastne, neviem, ako by sa mohli veci zmeniť. Táto spoločnosť je postavená na takom extrémnom konflikte, že ďalším štádiom je už iba vojna. Neviem, čo nás od nej dokáže odvrátiť. Možno odklonenie pozornosti od politiky k umeniu, k činnostiam, ktoré bytostne spájajú a nerozdeľujú. Ale s ľuďmi, ktorí sú „urazení mierom“, sa diskutovať jednoducho nedá. Musíme byť otvorení pre každého. Ale cestu k sebareflexii musí prejsť sám.
