Dnešný ruský útok na centrum ukrajinského mesta Sumy, pri ktorom zahynuli desiatky ľudí vrátane detí, sa nedá ničím ospravedlniť. Nebola to chyba, nebol to dôsledok protivzdušnej obrany, je to zločin. Ale ak je niečo odpornejšie od tohto barbarského zabíjania, tak je to hyenizmus tých opozičných politikov a všelijakých pochybných „občianskych“ iniciatív, ktoré ronia krokodílie slzy za každým mŕtvym, útočia na city ľudí tým, že sugestívne vyrozprávajú príbeh každej obete, no zároveň podporujú pokračovanie vojny, huckajú Ukrajincov do boja a posielajú im zbrane a muníciu na ďalšie zabíjanie. Lebo práve takto vyzerá vojna a vo vojne sa dejú práve takéto krutosti, to nie je gentlemanská hra v rukavičkách! Prečo sa potom čudujú, čo sa deje, keď to nechcú zastaviť? Prečo sa títo ľudia, ktorí tak neúprimne kvília za každým strateným životom, nepridajú k nám vo volaní po mieri a zastavení krviprelievania? Prečo namiesto toho, aby sme spoločne vyzývali na ukončenie bojov, oni radšej zbabelo povzbudzujú tieto dve slovanské krajiny vo vzájomnom ničení a falošne tvrdia, že Ukrajinci bojujú a umierajú za nás? My predsa nemáme právo žiadať od ukrajinského ľudu akékoľvek obete!
Ruské útoky sa tento týždeň zintenzívnili v reakcii na to, že generálny tajomník NATO Mark Rutte v priebehu niekoľkých mesiacov už trikrát zmenil názor, a po tom, čo tvrdil, že Ukrajina nikdy nedostala prísľub členstva v Severoatlantickej aliancii, opäť otočil o 180 stupňov a vyhlásil, že cesta Ukrajiny do NATO zostáva nezvratná. Nahneval tým nielen Rusov, ale aj Američanov. Povedal to totiž v čase, keď minister obrany USA ubezpečoval Moskvu, že toto nehrozí. Pritom základná podmienka Kremľa na akceptovanie mierovej dohody je záväzok, že Ukrajina nebude členom NATO a iných západných vojenských štruktúr. Západ už Rusko toľkokrát oklamal, že sa nemožno čudovať podráždenosti Moskvy.
Pre moralistov špeciálne zdôrazňujem, že toto nie je snaha ospravedlniť ruské útoky, ale vysvetliť správanie Kremľa. Vo vojne je bombardovanie často formou nátlaku na politických predstaviteľov alebo odpoveďou na odmietnutie návrhu. Ukrajina ešte stále neprehráva tak veľmi, aby bol mier prioritným cieľom Zelenského režimu. A samotní Ukrajinci sa ešte chcú brániť, ale už nechcú umierať. Cesta k mierovej dohode je oveľa zložitejšia ako si to Trumpova administratíva alebo ktokoľvek iný predstavoval, to však neznamená, že by sme na ňu mali rezignovať. Americký vyjednávač Steve Witkoff rokoval predvčerom v Moskve už po tretíkrát. Zatiaľ nevidno veľký posun, ale reakcie Európy, ktorá pre mier nepohla prstom, sú až neuveriteľné. Vyčítať Witkoffovi, že bol príliš vľúdny alebo že sa na Putina dokonca usmieval, je tak infantilné, až z toho zastáva rozum. Tomuto sa predsa hovorí diplomacia, ktorej cieľom je okrem iného znížiť počas rokovania napätie a vyhnúť sa eskalácii. My nevieme, o čom spolu hovorili, ale ak by sa Witkoff Putinovi vyhrážal alebo mu vyčítal, že nedodržiava ľudské práva, ako to s obľubou robia naši opoziční tajtrlíci, tak by asi vyjednávania netrvali štyri hodiny. Vyčítať Witkoffovi, že si zrejme s Putinom rozumie, je nesmierne hlúpe. To je predsa úlohou vyjednávača. Mal po ňom vari žlčovito štekať ako Denník N?
Rovnako ma vedia rozhnevať hlúpe otázky, aké dnes kládol napríklad expremiér Eduard Heger: „Ešte stále si myslíte, že Putin chce mier?“ Preboha, čo je to za primitívne uvažovanie? Myslíte si, že Slobodan Miloševič chcel mier v Bosne? Možno áno, možno nie, ale podstatné je niečo celkom iné: že ho kyvadlovou diplomaciou donútili podpísať Daytonskú mierovú zmluvu. Podobné zlomyseľné otázky, ktoré dnes kladú opoziční politici, svedčia iba a len o ich neochote rokovať a o ich túžbe predlžovať vojnu a krviprelievanie. Pre mierumilovných ľudí sú tragédie ako tá dnešná naopak výzvou na zintenzívnenie rokovaní a na zvýšenie tlaku na obe znepriatelené strany. Teda niečo, v čom je Európska únia trestuhodne pasívna.
Ak nám naozaj záleží na ukrajinských životoch, je našou povinnosťou rokovať, nie eskalovať vojenský konflikt. Ktokoľvek si myslí, že dosiahne bezpečnosť ignorovaním ruských bezpečnostných záujmov, je šialenec. A ktokoľvek narieka nad mŕtvym ukrajinským dieťaťom, ale štve do pokračovania bojov, aby zomreli ďalšie tisíce, je hyenistický pokrytec. Tým skôr, ak mlčí o utrpení palestínskych detí, o pokračujúcej izraelskej genocíde, ktorú nazval Medzinárodný Červený kríž najväčším peklom na Zemi, no oči a ústa sveta zostávajú slepé a nemé. Pritom každý deň zahynie v pásme Gazy viac detí ako na Ukrajine. Dnes je Kvetná nedeľa, jeden z tých dátumov, kedy sa križujú sviatky latinského a gréckeho kresťanstva i židovský Pesach. Pre praktizujúcich veriacich je to hľadanie oslobodenia, spravodlivosti a úniku z útlaku. Práve najbližší týždeň je tým obdobím, kedy by sme mali udržať palestínsku vlajku veľmi vysoko. A keď vás budú ignoranti a cynici napádať nesúhlasnými výkrikmi, čo má Veľká noc spoločné s Palestínčanmi, odpovedzte im prosto: žeby Svätú zem?
Hodnotovo sme úplne znecitliveli, pohŕdame najväčšou hodnotou ľudského života a väčšina ľudí v skutočnosti nie je za mier, ale delia sa podľa toho, či nenávidia viac Rusov, Ukrajincov alebo niekoho iného. Jeden drží palce Zelenskému, druhý Putinovi, ale bezbranný človek nezaujíma nikoho. Akoby záležalo na tom, komu veríte, ak pri tom umierajú ľudia. Vojna však nie je futbalový zápas. Prehrávajú v nej všetci. Čaká nás ešte veľa práce. Ale mierumilovnosť a humánnosť sa nedá predstierať. Po ovocí ich poznáte.
