V predvečer pravoslávnych Vianoc uverejnil Denník N reportáž Andreja Bána z Ukrajiny, z ktorej sa mi dvíha žalúdok. Autor v nej najprv primitívne konšpiruje, že nejaká babička v Pokrovsku zámerne ponúkla ukrajinských vojakov, ktorí ju navštívili, mäsovými pirôžkami, do ktorých „zákerne zapiekla“ úlomok skla. Bán asi považuje svojich čitateľov za idiotov, ktorí uveria tomu, že náhodne okoloidúcich ukrajinských vojakov nejaká prefíkaná starenka čakala s vopred pripraveným zapečeným sklom špeciálne pre nich. Vzápätí však opisuje rozhovor s 35-ročným ukrajinským vojakom Chocholom, ktorého zjavne považuje za hrdinu, lebo o ňom s obdivom píše, že denne zabije 15 ruských vojakov. Chochol sa chvastá, ako potrestal bezbrannú ukrajinskú babičku za to, že vpustila do svojho domčeka ruských okupantov. Jednoducho ju surovo zavraždil. Ukrajinský vojak to spoločne so slovenským reportérom ospravedlňujú lakonickým „vojna je krutá“.
Všetkým príčetným ľuďom by však malo byť jasné, že zabiť neozbrojeného civilistu nie je len krutosť, je to vojnový zločin, a jeho podpora alebo schvaľovanie sa podľa našich zákonov rovnako trestá. Ešte horšie vyzerá diskusia pod článkom. Hoci vás v nej admin privíta heslom „Vitajte v slušnej diskusii!“, to je posledná slušnosť, s ktorou sa tu stretnete. Nejaká Lucia Stupáková navrhuje, že namiesto učenia sa ruštiny by bolo lepšie „učiť sa strieľať rusákov“. Ďalší diskutéri filozofujú, že ak už nedokážeme zastreliť ani babičku, asi sme už „príliš civilizovaní“. Na otázku jedného zhrozeného čitateľa, či zabíjanie babičiek považujú za normálne, odpovedá starosta bratislavskej Rače Michal Drotován (ktorý asi študoval právo na Vysokej škole života) takto: „Zabíjanie kolaborantov nie je vojnový zločin.“ No a „lektor kritického a etického myslenia“ (sic!) Ján Markoš dokonca ďakuje autorovi za „skvelý a dôležitý rozhovor“!
Je to ešte horšie ako som si myslel. Fašizoidné myslenie už mnohým preniklo až do špiku kostí. U takého Andreja Bána sa tomu až tak veľmi nečudujem. Vždy som poukazoval na to, že je to jeden z najodpornejších pokrytcov, ktorý najprv schvaľoval nezákonné americké vojny a vraždenie v bývalej Juhoslávii a Iraku, aby si potom robil kariéru sugestívnymi reportážami emotívne vykresľujúcimi obete týchto masakrov. Napokon, podobne ako aj samotný šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný, ktorý pred 22 rokmi podporoval Bushovu inváziu do Iraku a klamal o tom, že Saddám Husajn vlastní zbrane hromadného ničenia. Ale kde sa to vzalo vo všetkých tých ľuďoch? Preto vás hlavne prosím – najmä vás, ktorí ste ešte nestratili posledné zvyšky ľudskosti – aby ste si nikdy nenechali nahovoriť, že toto je normálne. Lebo o vojne sa dá písať aj inak.
Keby tento falošný novinár naozaj súcitil s Ukrajincami, tak by písal napríklad aj o tom, že len zo 155. mechanizovanej brigády utieklo za posledné dva mesiace vyše 1700 mužov a ďalších 50 dezertovalo už počas výcviku vo Francúzsku. A ten zvyšok je v tom pekle v Pokrovsku, ktoré tak selektívne opisuje Andrej Bán. Jeden z bojovníkov vysvetlil svoju dezerciu pre Rádio Liberty takto: „Dvere väznice sa raz otvoria, ale veko truhly už nikdy.“ Ani vojenský výcvik na Západe totiž nie je predpokladom úspechu, pretože tí, od ktorých sa dnes očakáva, že zajtra budú odvážni bojovníci, boli ešte včera vodiči kamiónov, inštalatéri alebo farmári. Chýbajú im nielen potrebné vedomosti a zručnosti, ale hlavne motivácia, ktorú čoraz trápnejšie prejavy politických elít už dávno nedokážu vytvoriť.
Ak má Andrej Bán tak strašne rád emotívne príbehy, mal svojim čitateľom vyrozprávať napríklad ten 40-ročného Jevgenija Kryvoduba násilne odvlečeného do náborového strediska Sum, kde ho vyhlásili za spôsobilého pre armádu, no o dva dni, 31. decembra, zomrel v dôsledku krutého zaobchádzania na traumatické poranenie mozgu. Alebo by mohol písať o tých nešťastných traumatizovaných plačúcich ukrajinských vojakoch, v podstate ešte deťoch, rozčarovaných zo sľubovaných snov bez realistických vyhliadok na splnenie, ktorí už prišli o toľkých blízkych a nevidia žiadny zmysel v tejto prekliatej vojne… Ale to by nezapadalo do propagandistických nôt Denníka N.
Je hanebné takto cynicky ospravedlňovať krutosť vojny a cynické zabíjanie. Je to kŕmenie tých najhorších pudov v človeku. Upozorňoval som na to už pri opozičných heslách „Dosť bolo Ruska!“, že toto už nemá nič spoločné so spravodlivým bojom za slobodu, že je to prasprostý šovinizmus, podhubie všetkých foriem fašizmu. Vďaka našim zapredaným a skorumpovaným médiám nemá väčšina ľudí potuchy, čo sa deje na Ukrajine, ako sa tam potláčajú práva opozície a menšín. Vedeli ste, že čoraz väčšie množstvo slobodnej tlače vychádza v zahraničí? Napríklad odborný časopis Historická expertíza vydávajú spoločne ukrajinskí a ruskí emigranti v Moldavsku. Aj najcitovanejší ukrajinský sociológ Volodymyr Iščenko žije ako odporca Zelenského režimu v Nemecku.
A ešte niečo, v dnešný sviatočný deň obzvlášť dôležité. Naše médiá vám zatajili, aké fiasko utrpel Zelenskyj, keď 25. decembra vystúpil nadšený v televízii, že Ukrajina slávi Vianoce so Západom. Na jeho instagramovom účte, ale aj pod príspevkami ukrajinskej štátnej televízie sa vyrojila záplava rozhnevaných protestov, v ktorých mu ľudia odkazovali, že oni nie sú katolíci a oni budú aj naďalej sláviť Vianoce v januári. A tak chcem nielen našim, ale hlavne ukrajinským pravoslávnym veriacim, ktorých násilne pripravujú o tradície a o kultúru, zaželať požehnané a radostné vianočné sviatky, aby sa čo najskôr skončila vojna a aby opäť mohli žiť svoje životy šťastne a slobodne podľa svojich predstáv. Christos raždajetsja! Slavite Jeho!
