„Volám sa Aaron Bushnell, som členom letectva Spojených štátov amerických v aktívnej službe a už nebudem spoluvinníkom genocídy. Chystám sa zapojiť do extrémneho protestu, ale v porovnaní s tým, čo ľudia zažívajú v Palestíne z rúk svojich kolonizátorov, to vôbec nie je extrém. Toto je to, o čom naša vládnuca trieda rozhodla, že bude normálne. Osloboďte Palestínu.“
Tieto slová vyriekol 25-ročný vojak Vzdušných síl Spojených štátov amerických 25. februára tohto roku o 12.58 hod. miestneho času pred bránou izraelského veľvyslanectva vo Washingtone. Vzápätí sa polial horľavou tekutinou a upálil sa. Zarážajúce bolo, že policajt, ktorý tam vzápätí dorazil, po celý čas na horiaceho človeka mieril pištoľou bez toho, aby mu pomohol a kričal na neho, aby si ľahol na zem. Ďalší dôstojník, ktorý tam pribehol, na svojho kolegu zreval: „Nepotrebujem zbraň, ale hasiaci prístroj!!!“ Vojak bol prevezený do miestnej nemocnice v kritickom stave a nasledujúci deň zomrel. V reakcii na tento strašný čin všetky palestínske organizácie vyjadrili Aaronovi Bushnellovi svoju hlbokú úctu a označili jeho čin za najvyššiu obeť. Hovorca Pentagonu Patrick Ryder naopak vyhlásil túto samovraždu za „akt morálneho vydierania“ a opätovne potvrdil podporu USA pre izraelské vojenské operácie v Gaze…
Naše médiá informovali o tejto tragédii veľmi stroho – asi tak ako tie normalizačné o smrti Jana Palacha, ako o niečom nepríjemnom, čo treba vytesniť z myslí a bezohľadne pokračovať ďalej. Z hľadiska slovenského kontextu sú však oveľa dôležitejšie vyjadrenia horúceho kandidáta na post prezidenta republiky Ivana Korčoka, ktorý v rozhovore pre refresher.sk odpovedal na otázku novinára (mimochodom, po otcovi polovičného Palestínčana), či je podľa neho izraelská vojenská operácia s 30 tisíckami civilných obetí legitímna, takto: „Ja ju považujem za legitímnu.“ Povedal to v čase, keď Medzinárodný súdny dvor v Haagu konštatoval, že Izrael nesplnil záväzné predbežné opatrenia na zabránenie genocídy v Gaze, keď zvláštny spravodajca OSN pre právo na potraviny obvinil Izrael z úmyselného vyhladovania palestínskeho obyvateľstva, keď medzinárodné ľudskoprávne organizácie konštatujú, že je nemožné doručiť do oblasti humanitárnu pomoc.
Táto cynická a hanebná odpoveď môže šokovať len toho, kto nevie, kto je to Ivan Korčok. Bol to práve tento bezškrupulózny politik, ktorý ako šéf slovenskej diplomacie vychýlil dlhoročnú orientáciu našej zahraničnej politiky z proeurópskej na proamerickú a fakticky zničil jej komparatívnu výhodu, ktorá spočívala v dobrých vzťahoch s oboma stranami rôznych konfliktov. Z tohto ťažkého poškodenia našich záujmov sa slovenská diplomacia nespamätala fakticky dodnes. Korčok sa ako minister v dlhoročnom izraelsko-palestínskom spore jednoznačne postavil na stranu Izraela a demonštratívne ho podporil aj pred troma rokmi oficiálnou návštevou, pričom na Palestínčanov si nenašiel ani len chvíľku času.
Všetky morálne otázky Korčok odpaľuje floskulou, že Izrael má právo na sebaobranu. Lenže aj Palestínčania majú právo brániť sa 75-ročnému útlaku a teroru. Izrael a Palestína nie sú v tomto konflikte rovnocenní. Izrael má jadrové zbrane a najmodernejšiu armádu, ktorou okupuje Palestínu. Palestínčania sa väčšinou bránia iba kameňmi a primitívnymi zbraňami, pričom izraelskí vojaci bežne strieľajú aj neozbrojené deti. Utrpenie palestínskeho ľudu nie je ďaleko, je naším zlým svedomím a morálnym vzorcom, ako pristupujeme k spravodlivosti vo svete. V situácii, keď je Európska únia najväčším obchodným partnerom Izraela a Spojené štáty sú jeho najväčším donorom, by sme mohli mať ten konflikt v rukách. Ale sme príliš zbabelí na to, aby sme stáli na strane slabšieho. A je to o to hanebnejšie, ak sa nevie ozvať národ s takou historickou skúsenosťou útlaku, akú máme my.
Nechcem mať prezidenta, ktorý považuje genocídu za legitímnu, ktorý je slepý na jedno oko, ktorý stojí za každých okolností na strane mocných a ktorý plní vôľu a záujmy cudzích štátov. Ivan Korčok slúžil v tejto republike už každému. Slúžil Dzurindovi, slúžil Ficovi, slúžil Radičovej, slúžil Pellegrinimu, slúžil Matovičovi, slúžil Hegerovi. Nie ako úradník v službách štátu, ako ho falošne bránia jeho prívrženci. Ako štátny tajomník a minister všetkých vlád, ako politický nominant SDKÚ, Smeru či SaS, čo je zásadný rozdiel, lebo to sú politické funkcie, nie úradnícke. Doteraz prežil úplne všetko. Je najvyšší čas tohto farizeja bez svedomia a chrbtovej kosti konečne zastaviť.
