Milí priatelia, potom, čo Denník Štandard a nový zahraničný spolumajiteľ ukončil spoluprácu so šéfredaktorom – a zakladateľom – Jarom Daniškom, ukončujem ja spoluprácu so Štandardom. Dnes som doručil vydavateľovi písomné formality (výpoveď).
Ak dobre rátam, odchádza nás sedem, okrem Jara a mňa Vlado Palko, Peter Števkov, Danka Vitálošová, Mišo Čop, Ivan Lučanič (plus celý rad externých autorov). Sú to skvelí ľudia, vážim si ich a mám ich rád. Napríklad aj preto, že si nikdy nemodelovali názory podľa „autorít“, módy či novinárskej väčšiny. Uvažovali samostatne a slobodne, aj s rizikom, že za to dostanú palicou po krížoch.
Dnes je táto schopnosť pomerne vzácna. Vyžaduje istú dávku sily, odolnosti, odvahy. A vyžaduje si aj tvrdú hlavu, čo sa často považuje za konfliktnosť, ale nie je to tak.
Chcem sa poďaovať za roky výbornej spolupráce všetkým kolegom zo Štandardu. Držím im palce, nech sa im darí.
Špeciálne sa chcem poďakovať dvom mužom, Petrovi Núñezovi a Jarovi Daniškovi. Podarila sa im veľká vec. Vybudovali z nuly úspešný mediálny projekt, ktorý nevznikal ani zo zahraničných zdrojov, ani na objednávku progresívneho mainstreamu. Vznikol ako domáci, národný projekt, ktorý ponúkal národno-konzervatívnu žurnalistiku a iný ako „atlantický“ či „progresivistický“ pohľad na svet. Slovom, Štandard sa pokúšal uvažovať suverénne, v slovenskom záujme.
Zrejme aj preto bol časom vydavateľský úsek čoraz viac prelezený „agentmi“ rôzneho druhu. A nie, neboli to ruskí agenti (ako vás presviedčali insitní analytici z facebookov). Vetry, zaprdené vetry prišli skôr z opačnej strany. Možno preto, aby dostali pod kontrolu národný projekt, ktorý vybočoval z programu, resp. z predpísanej mediálnej línie. A ktorý by mohol byť prlíliš samostatný a suverénny, čo sa dnes, v ére hybridnej vojny, považuje za hrozbu. Bezpečnostnú hrozbu. O tom ale viac niekedy nabudúce.
Neskrývam, že mi je ľúto, ako to dopadlo. Štadard som považoval za najlepší mediálny projekt, v akom som pracoval. Nikto nám nezasahoval do obsahu, nikto nás nepoúčal, ako máme myslieť. A ak to niekto skúšal „zboku“, neuspel. Narazil na tvrdé hlavy. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo nás domáci poskokovia Georgea Sorosa (nazvime ich svedkovia Sorosovi) zaradili na zoznam konšpirátorov, zradcov, hrozieb… Nech. Pre mňa to bola pocta. A naopak, ak by ma nejaké slaboduché progresívne kvasinky chválili, hanbil by som sa chodiť po ulici.
Ďalej sa chcem poďakovať aj čitateľom, ktorí nás podporovali. Pracovali sme pre nich a verím, že v ich záujme. Cítil som, že nás majú radi, čo nám dobíjalo energiu. Iste, sú aj takí, ktorí nás nenávidia. Väčšinou sú to tí, ktorí nás nečítali a nepoznali – a prekážalo im, že nazapadáme do mediálnej spartakiády. Rušilo ich to. Ale to je normálne.
Možno si niektorí kladú otázku, čo bude ďalej. „Co dál“…
„Co dál“ je povestná scéna z môjho obľúbeného filmu Pulp Fiction. Vidím to tak, že onedlho bude voľná Zedova motorka. Alebo iný vehikel.
Ale to ma nebude až tak zaujímať. Dôležité je, či má novinár čo povedať (alebo len poslušne „zdieľa“ názory iných). Ak má čo povedať, mal by hovoriť. Nahlas, otvorene, verejne. Všetko ostatné, či už nový spoločný projekt, alebo vlastný, závisí len od toho.
Lúčim sa s vami starým rímskym pozdravom.
Sila a česť.
Virtus et honor. 
A… Do skorého videnia.
