Eduard Chmelár: Ako Denník N pestuje naratív propagandy

15. apr. 2021 | Nekomentovaný výber

Keďže som pri mojich analýzach konfliktu na Ukrajine „pichol do osieho hniezda“ (ako už včera konštatoval jeden čitateľ), dalo sa očakávať, že aktivisti platení za šírenie západnej propagandy vybehnú ako besní psi a úsilie o objektívne informovanie verejnosti bude po zásluhe potrestané. Denník N si ma dnes vybral za terč, aby vraj svojim čitateľom ukázal „klasickú ukážku kremeľskej informačnej operácie“. V skutočnosti sú však práve praktiky Denníka N učebnicovým príkladom propagandistického naratívu, v tomto prípade obohateného o prvky paranoje. Propagandu totiž nezaujímajú všetky okolnosti prípadu. Ona si len účelovo vyberá nejaký motív, ktorý urputne dokazuje. Vopred určí, čo je pravda a nemá záujem o hlbšie zhodnotenie problému. Predstavte si, že by slávna diskusia medzi filozofom Jürgenom Habermasom a vtedajším kardinálom Josephom Ratzingerom (známa pod názvom Dialektika sekularizácie) prebiehala tak, že Habermas označí Ratzingera za tmára, Ratzinger Habermasa za kacíra a môžu to rovno zabaliť. Pre militantných antiteistov a fanatických kresťanov to možno stačí, ale pravda sa v dnešnej dobe nemôže vyjaviť v kázňach, ale len v hľadaní kultivovanej komunikácie.

O takúto komunikáciu však propagandisti nemajú záujem. Redaktor Denníka N Šnídl – áno, to je ten Šnídl, ktorý sa pred troma rokmi pokúsil vyrobiť škandál z toho, že ma zamestnali (!!!) na Akadémii Policajného zboru, zisťoval si čo učím, prečo to učím a či sú vedeniu školy známe moje postoje „spochybňujúce prezidenta Kisku a prácu tradičných médií“ – mi včera poslal esemesku, v ktorej mi oznámil, že o mne ide písať článok ako o dezinformátorovi, ale že sa môžem vyjadriť k jednej otázke. Klasická metóda propagandy je, že z vašej rozsiahlej analýzy odignorujú všetky fakty, dôkazy a závažné zistenia a pokúsia sa v nej nájsť slabé miesto, na základe ktorého vytvoria príbeh o šíriteľoch kremeľskej propagandy a ešte vám aj „veľkoryso“ umožnia, aby ste sa k tomuto obvineniu vyjadrili. Je to pasca. Ak prijmete ich hru, prijmete propagandistický naratív. Preto som mu ponúkol štandardný rozhovor o všetkých aspektoch ukrajinského konfliktu, v ktorom sa ma bude môcť pýtať na všetko, čo ho zaujíma. Toto Šnídl odmietol, pretože sa to vymykalo jeho zámeru – a tým nebolo informovať čitateľov o všetkých kontextoch ukrajinskej krízy, ale spochybniť najvýraznejšieho kritika domácej propagandy.

Všimnite si, že ich nezaujíma nijaké z vládnych klamstiev, ktoré som odhalil, mlčia o zjavných dezinformáciách ukrajinských médií a západných politikov, nemajú odvahu konfrontovať s vami všetky tie nezmysly, ktoré sa popísali o konflikte na Donbase v uplynulých týždňoch, potrebujú jediné: pošpiniť vás ako osobu. Neštítia sa ani takej podpásovky ako hodiť vás do jedného vreca s kotlebovcami (čo je vzhľadom na moje zásadné antifašistické postoje obzvlášť nechutné), nerozlišujú relevantnosť kritiky a sú vydesení z toho, že vás číta veľa ľudí a že vaše názory začínajú mať vplyv. Preto, parafrázujúc Giordana Bruna, prednášajú svoje obvinenia s väčším strachom ako ich ja počúvam.

Charakteristickým znakom naratívu propagandy je, že ignoruje štandardné metódy analýzy, sociálnej kritiky a logických argumentov a útočí na osoby. Tragikomickým príkladom sú metódy niektorých think-tankov, ktoré „vyvracajú“ hoaxy obyčajným konštatovaním, že USA to popreli (a bodka, bez zdôvodnenia, proste dôvera vo Veľkého brata je bezmedzná). Alebo typické správanie našich červených denníkov (N a Sme), ktorým stačí na usvedčenie Ruska zo lži tvrdenie nejakého amerického senátora a jeho názor označia za „dôkaz“. Takýto propagandistický diskurz už dávno prestal rozlišovať iný uhol pohľadu, odlišný názor, rozdielne východisko, omyl či neúplnú informáciu – pre neho je všetko, čo nezapadá do jeho schémy, propaganda. Profesor Noam Chomsky už pred niekoľkými desiatkami rokov výstižne demonštroval, že poctivá demokratická diskusia vyžaduje, aby nový, netradičný, neznámy či kontroverzný názor dostal viac priestoru na vysvetlenie ako ten mainstreamový, všeobecne akceptovaný. Keď sa spýtate podporovateľa NATO, či je táto organizácia zárukou bezpečnosti, zvyčajne mu na to stačí odpovedať „áno“. No keď sa na to isté spýtate odporcu aliancie, odpoveď „nie“ nestačí. Potrebuje viac priestoru na vysvetlenie.

Naše mainstreamové denníky ľuďom nepomáhajú vyjadriť sa. Šíria ideologicky veľmi vyhranený pohľad na svet, pričom nositeľov iných názorov buď ignorujú alebo škandalizujú. Nie sú to novinári, sú to pešiaci informačnej vojny. Vybrali si bezvýhradne jednu stranu a šíria jej naratív. Najatých „lovcov konšpirátorov“ ako Šnídla neplatia za to, aby odhaľoval pravdu, ale aby zničil nepriateľa. Preto si nevšíma propagandu druhej strany. Preto neodhaľuje klamstvá Klusa, Osuského, Naďa či Valáška, ani nereaguje na moje odhalené informácie, ktoré by ho mohli aspoň poučiť – také zadanie nedostal. Kto by si dnes už spomenul, ako sa europoslanec Šimečka pred rokom znemožnil klamstvom, že Rusi nepriviezli do Talianska pomoc, ale agentov prezlečených do lekárskych plášťov. Čakali by ste, e ho zaradia do zoznamu konšpirátorov? Kdeže. Bola to predsa žiadaná lož.

V ére klasickej žurnalistiky sa nepravdy a omyly korigovali právom na opravu. Lenže celá ponovembrová žurnalistika urputne bojovala proti systémovému uplatňovaniu tohto práva, ktoré je súčasťou medzinárodne uznaného práva na informácie, a nikdy ho nedodržiavala. Výsledok je, že dnešné médiá hrajú medzi sebou iba propagandistický pingpong. A čo je už totálny výsmech – práve na čele Denníka N stojí človek, ktorý patril pred dvoma desaťročiami ako zahraničný spravodajca denníka Sme k najväčším šíriteľom americkej propagandy a lží o zbraniach hromadného ničenia v Iraku. Kým v Spojených štátoch museli takíto klamári z médií odísť, on sa za to nikdy ani len neospravedlnil a ešte ho aj povýšili, ba čo viac – a to sa podržte – dnes ho pozývajú na bratislavské univerzity, aby študentom prednášal o tom, ako rozlíšiť pravdu od hoaxu! Ako sa môžeme vyrovnať s vlastnou minulosťou, ako môžeme posilniť demokraciu a ozdraviť verejný diskurz na Slovensku, keď luhárov považujeme za ctihodných a odvážnych hľadačov pravdy za naničhodných? V naratíve propagandy niet prieniku na štruktúrovanú komunikáciu, diskusiu či polemiku s rešpektom voči oponentovi, je len snaha zničiť ho ako protivníka.

Sme vo vojne, vážení, ale túto informačnú vojnu sme nerozpútali my. Rozpútali ju tí, ktorí vedú proti Rusku sústredený šovinistický diskurz, v ktorom niet priestoru pre uznanie protivníka. Kedy ste u nás čítali niečo pozitívne o Rusku? (Ak ma chcete rozosmiať, povedzte mi, že „z Ruska nič pozitívne nevychádza“, lebo to svedčí len o vašej zúfalej neinformovanosti a mentálnej obmedzenosti). Alebo o inšpiráciách zo šokujúco sa rozvíjajúcej Číny? A čo Irán? Nikdy nezabudnem na rozladeného Paľa Barabáša, ktorý sa vrátil z tejto „prekrásnej prívetivej krajiny“ a kričal, že to, čo sa píše v slovenských médiách o Iráne, je neuveriteľný podvod. Je to tak. Sme obeťou väčšej informačnej blokády ako za normalizácie.
V tejto atmosfére nejaký najatý agent (lebo ja odmietam nazývať novinárom človeka, ktorého hlavnou náplňou práce je špiniť ľudí nepohodlných pre mocenskú propagandu) vyrukoval v Denníku N s obvinením, že šírim „Kremľom riadenú propagandu“. Už tento pohľad na svet je paranoidný, lebo predpokladá, že Kremeľ ovládal úplne všetko svojimi neviditeľnými nitkami. V skutočnosti je pre prozápadných dezolátov Putin tým, čím je pre provýchodných Soros. Každý má svojho démona, ktorého obraz nezodpovedá realite, ale ich videnie sveta je tak náramne jednoduché a čierno-biele, že si dianie vecí nevedia vysvetliť inak. A tak aj v tomto prípade vyrukoval Denník N s obvinením, že správu o zabití 5-ročného chlapčeka ukrajinským dronom vyrobil Kremeľ a prirovnal ju k falošnej správe spred niekoľkých rokov o trojročnom chlapčekovi, ktorého mali ukrižovať ukrajinskí nacionalisti. Podlosť tohto prirovnania spočíva už v tom, že tento chlapček je skutočne mŕtvy. Nie je to teda vymyslená správa, hoci Ukrajina spočiatku odmietala aj to. Až keď svet obleteli zábery z pohrebu chlapčeka (no, svet… slovenským médiám sa svet opäť úspešne vyhol), Ukrajina prestala spochybňovať jeho smrť a začala spochybňovať svoju zodpovednosť za ňu.

A odtiaľto to začína byť zaujímavé. Po prvé, nie je pravdou, že pôvodcom informácie je Kremeľ, ako to tvrdí Denník N. Šnídl sa zamotal do svojich konštrukcií, keď napísal, že za touto verziou stoja „proruskí separatisti a médiá blízke Kremľu“, aj keď priznal, že „viaceré z nich sú v iných prípadoch považované za seriózne zdroje“. Možno by nám mal pán redaktor vysvetliť, kedy môžeme ruské médiá považovať za seriózne. V skutočnosti je to, prirodzene, hlúposť. Kommersant alebo Nezavisimaja gazeta nie sú nijaké prokremeľské plátky a taký Denník N by sa mal hlboko skloniť pred ich profesionalitou a potom radšej niekam zaliezť, lebo kvalita týchto ruských novín je s kvalitou našich červených denníkov neporovnateľná, a je vyslovená drzosť, aby Šnídl alebo Schutz poučovali také novinárske esá, ako sa robí žurnalistika. Keď raz takéto noviny prinesú nejakú informáciu, tak ju treba brať vážne. A ja beriem Kommersant a Nezavisimuju gazetu (ale rovnako aj Le Monde alebo The Guardian) rozhodne a za každých okolností vážnejšie ako Denník N alebo nejakých brigádnikov zo „Sebavedomého Slovenska“, ktorí sú príliš sebavedomí na to, aby rozmýšľali. Tupý propagandistický naratív N-ka, že všetko ruské je propaganda, mi je ukradnutý – ako som už zdôraznil, na takúto hru nepristúpim. Takže aby to bolo jasné: nemám dôvod v tejto chvíli neveriť ruským médiám, rodine chlapčeka i samotným vyšetrovacím orgánom, ktoré prípad skúmali na mieste a potvrdili verziu o usmrtení dronom.

Na druhej strane treba upozorniť, že jedna zo základných novinárskych zásad znie, že informáciu treba pred zverejnením preveriť najmenej z dvoch na sebe nezávislých zdrojoch. Lenže vo vojne platí, že jej prvou obeťou je pravda, a tak si novinár v spleti lží a zo všetkých strán podsúvaných dezinformácií musí ujasniť, ktorý scenár je najpravdepodobnejší. A mne teda ako najmenej vierohodná príde ukrajinská verzia, že chlapec sa hral na dvore s muníciou, ktorú tam skladoval jeho dedko. Predstava, že starí rodičia nechajú na dvore päťročného chlapca hrať sa s granátmi, ďaleko prekračuje fantáziu autorov výmyslu o ukrižovanom chlapcovi. Ale to neodradilo Denník N, aby tejto hlúpej verzii bezmedzne uveril napriek tomu (alebo práve preto?), že ju nešírili nijakí novinári, ako tvrdí Šnídl, ale propagandisti rovnakého razenia ako on z organizácie Stopfake.org, ktorí si našli nejakého svedka (na Rusmi ovládanom území!), ktorý im porozprával zaručene pravdivú rozprávku o ruskom báťuškovi, ktorý vo svojom voľnom čase zhromažďuje muníciu na svojom dvore. A o takejto verzii sa nepochybuje, k takejto verzii sa nepýtajú dôkazy, stačí, že je to protiruská verzia. Ale toto môžu rozprávať slaboduchým.

Na mieste bola aj Špeciálna monitorovacia misia OBSE, ktorá potvrdila zabitie chlapca, ale zároveň vo svojej správe uviedla, že nie je schopná „určiť typ streliva, ktorý chlapca zabil“. Je to typické diplomatické stanovisko tejto organizácie, ktorá sa v prípade sporu dvoch štátov nikdy neprikláňa na jednu alebo druhú stranu. OBSE však vyvrátila výmysel organizácie Stopfake.org, o ktorú sa Šnídl vo svojom pamflete opiera. Kým proukrajinskí aktivisti tvrdia, že v dedine od roku 2015 „nepadli žiadne strely“, OBSE vo svojej správe uvádza, že len medzi 2. a 5. aprílom zaznamenali v Donecku 1424 porušení prímeria a v Luhansku 126. Išlo o „výstrely, výbuchy a paľby ťažkých guľometov“. Aj z toho vidno, aký strašne skreslený obraz ukrajinskej tragédie podáva Denník N, ktorý účelovo vyťahuje len to, čo sa mu hodí a verí len jednej, agresívne protirusky naladenej strane. Naratív, podľa ktorého sa nemá veriť nič Rusom, aj keď je to mnohonásobne potvrdené, a všetko Ukrajincom, aj keď je to z pochybného zdroja, je prvoplánovo propagandistický.

Z toho istého dôvodu v týchto dňoch antiruská scéna svorne, akoby ich jedna spravodajská služba mala, rozširuje moju 7 rokov starú fotografiu spred ruskej ambasády. Nerozumiem tej detinskej škodoradosti, oni si doteraz nevšimli, že sa k tomu hrdo hlásim? Áno, bol som prvý, kto protestoval proti odtrhnutiu Krymu a mohli pokojne odcitovať, čo som tam povedal: „Som tu paradoxne preto, pretože sa považujem za priateľa Ruska. A prišiel som sem preto, aby som sa nemusel hanbiť, že som priateľom Ruska. Zúčastnil som sa na všetkých demonštráciách proti agresiám a proti porušovaniu medzinárodného práva. Z jedného jednoduchého dôvodu: je v životnom záujme takých krajín ako je Slovensko stáť vždy principiálne na strane medzinárodného práva ako najväčšej záruke stability, bezpečnosti a mieru. Tak ako som to hovoril pri vojne o Kosovo, tak ako som to hovoril pri vojne v Iraku, tak to hovorím aj dnes: je to striktné porušenie medzinárodného práva.“ Na tejto principiálnej pozícii stojím doteraz – nie ako tí, ktorí obhajovali bombardovanie Juhoslávie či inváziu do Iraku (a viacerí z nich mali byť podľa môjho názoru už dávno stíhaní za trestný čin podnecovania k vojne). Slovenská spoločnosť trpí na to, že vnímame medzinárodné vzťahy ako futbalový zápas, pri ktorom fandíme jedným (Američanom) alebo druhým (Rusom) a zabúdame na vlastné záujmy. Dnes je však problém v niečom inom (čo simplicistické myslenie propagandistov nedokáže pochopiť): nie je jedno, akým spôsobom sa dostaneme k naplneniu práva.

Len šialenec bude vyhrocovať napätie, ktoré sa kedykoľvek môže vymknúť kontrole. Nalejme si čistého vína: antiruskí propagandisti vedú Ukrajincov za nos a skôr im škodia ako pomáhajú. Zodpovední ľudia im musia vysvetliť, že členstvo Ukrajiny v NATO je reálne asi tak ako členstvo Turecka v EÚ. Nezavádzajme Ukrajincov! Zelenskyj je ukrajinský Matovič, šašo, ktorý stratil kontrolu nad vývojom, ale keď hucká Severoatlantickú alianciu, aby zasiahla proti Rusku a aby okamžite uznala Kyjev za člena NATO, tak by mal byť okamžite postavený pred poľný súd, pretože sa nedopúšťa ničoho horšieho ako snahy o rozpútanie svetovej vojny. Bráňme nároky Ukrajincov na územnú celistvosť, sú to rovnakí slovanskí bratia ako Rusi, ale nedopusťme účelové huckanie Západu voči Rusom. Im nejde o Ukrajinu, ale o poníženie a rozbitie Ruska. Len bezcharakterný provokatér môže tvrdiť, že uskutočniť najväčšie vojenské cvičenie NATO v dejinách na hraniciach s Ruskom v predvečer 80. výročia prepadnutia ZSSR je niečo úplne normálne. Vidieť v mojom postoji „proruskú propagandu“ môže len zaslepený šovinistický hlupák, nie triezvo uvažujúci človek. Potrebujeme gestá na uvoľnenie napätia. Včerajšie zrušenie vyslania amerických bojových lodí do Čierneho mora by takým gestom mohlo byť a otváralo by cestu k dialógu, ak by vzápätí zo strany USA nenasledovali ďalšie nezmyselné sankcie za „zasahovanie do volieb“.

Vám všetkým preto odporúčam: nedajte sa strhnúť zúrivosťou propagandy a nenávisťou šovinizmu a vyhľadávajte takých ľudí, ktorí hlásajú, presadzujú a vytvárajú podmienky pre mier, bratstvo a porozumenie medzi národmi.

Zdroj: https://www.facebook.com/ChmelarEduard/posts/4177857215579472

0 komentárov

Nová relácia – Zrkadlenie

„Bez historického poznania a ním sformulovaného vedomia nie je možné pochopiť deje odohrávajúce sa v súčasnej spoločnosti. Miroslav Lesičko v relácii Zrkadlenie poskytne poslucháčom dejinné informácie, ktoré sú výlučne spojené s udalosťami v Rímskom impériu a tak ich vyprovokovať ku kritickému mysleniu a hľadaniu odpovedí na otázky, ktoré ešte neodzneli“.

Nový archív LBRY

Najnovšie články

Otázka do štúdia
Otázka bude odoslaná na: studio@slobodnyvysielac.sk
Guláš Slobodného Vysielača
* 8. -10. 09. 2017
* Chata na Látkach (časť Nový Svet)
* 10 € / osoba / noc
Prosím zvážte podporu nového info portálu Slobodný Výber
Slobodný Vysielač udržuje verná komunita jeho podporovateľov. Jediný spôsob, ako si udržať nezávislosť, je práve forma financovania verejnosťou.
Vaša pomoc je, samozrejme, dobrovoľná.
Prosíme však, aby ste si uvedomili, že už aj taká malá čiastka, akou je 5 EUR mesačne, dokáže významným spôsobom nielen zvýšiť kvalitu jednotlivých relácií, ale rovnako tak aj rozšíriť ich počet. Ďakujeme každému z Vás za podporu.