Mám pocit, že ten pravý dôvod, pre ktorý sa v čase vrcholiacej krízy a napriek núdzovému stavu musel konať sabat militaristov Globsec, je fotečka s Cichanovskou. Keď pred mesiacom vyjadril Pavol Demeš na sociálnej sieti túžbu, aby sa stretla Zuzana Čaputová so Svetlanou Cichanovskou, bolo jasné, kam to smeruje. Kto ešte nestihol selfíčko so Svetlanou (ako ju začali familiárne volať politici, ktorí ju videli po prvýkrát) bežte rýchlo na Globsec, možno to ešte stihnete. Veď pri „prísne obmedzenom počte ľudí“ túto povinnú jazdu absolvovala aj líderka mimoparlamentného Progresívneho Slovenska Irena Biháriová a nesmel chýbať ani Juraj Šeliga, Peter Osuský, Ondrej Dostál a ďalší roztlieskavači amerických geopolitických záujmov.

Nie je podstatné, že pre našu prezidentku je to „charizmatická dáma“ a pre iných to môže byť žena s hlasom rozčúlenej upratovačky, ktorej šliapete po umytej chodbe. Oveľa zaujímavejšie je pozrieť sa na to, ako sa títo advokáti cudzích záujmov zamotali do vlastných lží. Na začiatku presviedčali verejnosť, že bieloruská opozícia vlastne nemá žiadnych lídrov. Po voľbách začali tvrdiť, že lídrom je neúspešná kandidátka Svetlana Cichanovská, hoci tá na novinársku otázku, čo by chcela teraz robiť odpovedala, že „smažiť manželovi fašírky“. Zároveň sa nechala počuť, že už viac nechce kandidovať. Zrejme ju však veľmi rýchlo indoktrinovali, aby pochopila, že na toto peniaze nedostala a začala sa aj ona štylizovať do pozície „líderky bieloruského ľudu“. Dáva si pritom dobrý pozor, aby ovácie, ktoré sa jej dostávajú od predstaviteľov západných štátov, nevzťahovala na seba – interpretuje ich ako „podporu bieloruskému ľudu“. Neviem, či ste si všimli, že kým Západ jačal na Rusko, aby sa nemiešalo do vnútorných záležitostí Bieloruska, Moskva bola absolútne zdržanlivá. Európa však takou nebola a Európsky parlament začal ihneď prijímať rezolúcie, Európska rada zaviedla sankcie a dnes? Dnes jačí Západ na Putina, prečo nechce prijať Cichanovskú. Ale veď od neho žiadali, aby sa do záležitostí Bieloruska nemiešal! Hotová Hlava 22.

Je to veľmi priehľadná geopolitická hra. Prezidentka, premiér a časť vládnej koalície sa idú potrhať, aby na najvyššej štátnej úrovni prijímali ženu, ktorá nemá nijakú legitimitu zastupovať bieloruský ľud. Nie po takom výprasku. Môžem súhlasiť s tými, ktorí tvrdia, že všetko nasvedčuje tomu, že súčasný bieloruský prezident voľby sfalšoval. Ale pomer hlasov (80 % v prospech Lukašenka a 10 % v prospech Cichanovskej) vzbudzuje pochybnosti, či by mandát naozaj dosiahla pri férových voľbách. A v takom prípade je jedinou demokratickou cestou opakovanie volieb, nie uznávanie opozičných lídrov. Cichanovská pre mňa v tejto chvíli nie je legitímnou predstaviteľkou bieloruského ľudu a považujem za nevkusný až škandalózny nátlak na slobodu médií, keď práve progresívci tlačia na RTVS, že si nemôže dovoliť označovať túto političku za neúspešnú kandidátku, lebo vláda má oficiálne iný postoj. No tak pardon – RTVS je verejnoprávna, nie štátna televízia a ak si liberáli predstavujú, že bude tancovať tak ako oni pískajú, boh nás od nich ochraňuj. Podobne stanovisko Zuzany Čaputovej, ktorá uistila Cichanovskú, že „aj naďalej bude mať našu plnú podporu“ je nad rámec akýchkoľvek diplomatických zvyklostí, lebo najvyššia predstaviteľka nášho štátu si nemôže dovoliť vopred vyjadriť plnú podporu opozičnej političke iného štátu, ktorá nezískala legálnu dôveru tamojšieho ľudu. Ak je niečo kvintesenciou zasahovania do záležitostí iného štátu, tak je to práve toto.

Česko-fínska analytička Veronika Sušová-Salminen (autorka podľa môjho názoru najlepšej monografie o Vladimírovi Putinovi) pripomenula nepríjemnú skutočnosť, že autoritatívne režimy po roku 1989 (vrátane toho Lukašenkovho) vznikali ako dôsledok klamnej viery, že trh vyrieši všetko. Bola to práve trhová anarchia, skúsenosti s mafiánskym kapitalizmom v deväťdesiatych rokoch, ktoré zrodili autoritárstvo v Rusku, Bielorusku i v niektorých nových režimoch Latinskej Ameriky. Trhový neoliberalizmus, ktorý úplne rozvrátil ekonomiky vo východnej Európe, podporovali všetci tí, ktorí dnes vzývajú Cichanovskú či Navaľného. Keď Ivan Korčok na Globsecu hovoril, že dnešný systém nemá alternatívu, oprášil tým iba Thatcherovej dogmu TINA (there is no alternative), ktorá viedla k finančnej kríze roku 2008 a priviedla neoliberalizmus na smetisko dejín rovnako ako marxizmus-leninizmus. Len jeho pohrobkovia to ešte nechcú pochopiť. Ja nepatrím k tým, ktorí majú ilúzie o bývalom režime, ale práve preto, že si veľmi dobre pamätám na tých normalizačných politrukov s neznesiteľným newspeakom, spoznávam tú istú rétoriku v radoch dnešných neonormalizátorov a nenávidím ju rovnako.

V tieni tohto cirkusu vyšla nová správa Global Peace Index za rok 2020. Vyplýva z nej, že medzinárodná situácia sa už 9 rokov nepretržite zhoršuje a Slovensko sa v kvalitatívnych i kvantitatívnych ukazovateľoch mieroch prepadlo o štyri priečky. Na porovnanie: kým Česká republika je na 8. mieste (po Islande, Novom Zélande, Portugalsku, Rakúsku, Dánsku, Kanade, Singapure, Slovensko je až na 25. mieste a predbehlo nás nielen Maďarsko, Slovinsko a Nemecko, ale aj Rumunsko, Malajzia či Bhután. Naši spojenci USA a Turecko skončili na 121. a na 150. mieste. To už aj na Kube (86. miesto), v Bielorusku (99. miesto) a v Číne (104. miesto) sa žije bezpečnejšie. Ale toto sa na „bezpečnostnej“ konferencii Globsec nedozviete. Tam sa kydá na Bielorusko, s úctou sa pristupuje k Turecku, a to, že za včerajší deň zahynuli ďalšie desiatky civilistov v Náhornom Karabachu, je okrajová téma. Neľutujem, že som neprijal ešte ani jednu pozvánku na Globsec. Moje miesto totiž nie je tam, kde sa pripravujú stratégie, ako ovládnuť svet, ale tam, kde sa žiada o mier. Preto rád odovzdávam správu, že zajtra o 15.00 hod. pred Úradom vlády SR na Námestí slobody v Bratislave zvolávajú Arméni žijúci na Slovensku zhromaždenie proti vojne v Náhornom Karabachu. Zaslúžia si našu podporu.