Eduard Chmelár: Gratulácia budúcej prezidentke Slovenskej republiky

Srdečne blahoželám Zuzane Čaputovej k zvoleniu za prvú prezidentku Slovenskej republiky. Nevolil som ju, ale rešpektujem vôľu voličov, ktorí si želali kontinuitu v Prezidentskom paláci a možno tak trochu aj najkrajšiu hlavu štátu v Európe. Budem jej držať palce v tom, aby sa jej podarilo upokojiť situáciu na Slovensku a zjednotiť spoločnosť. To, či sa jej to podarí, závisí od toho, ako pochopí svoje víťazstvo, akými ľuďmi sa obklopí a ako bude rozumieť príčinám dramatickej polarizácie tejto krajiny. Kým sa jej tábor preberie z víťazného opojenia, dovolím si niekoľko skeptických poznámok na túto tému.

O potrebe spájania nehovorila len Zuzana Čaputová, ale prakticky všetci kandidáti, a to nielen v týchto prezidentských voľbách. Je to už také povinné klišé zdôrazniť, že chcete byť prezidentom pre všetkých občanov a že chcete spoločnosť zjednocovať. Na tejto ceste však ležia viaceré prekážky. Chápem, že v eufórii z volebného víťazstva naša budúca pani prezidentka povedala, že cíti „silnú legitimitu“, reálne čísla však hovoria inou rečou. Historicky najnižšia účasť vo voľbách hlavy nášho štátu znamená, že väčšina oprávnených voličov, ktorí nešli voliť, nepovažuje výber medzi týmito dvoma kandidátmi za skutočnú voľbu. Ak k tomu prirátame trištvrte milióna voličov Maroša Šefčoviča, Zuzana Čaputová by sa mala vrátiť k slovu, ktoré počas kampane často zdôrazňovala: pokora. Zvolila ju totiž len necelá štvrtina oprávnených voličov. Tieto čísla musí brať budúca prezidentka do úvahy, ak myslí svoje predstavy o spájaní spoločnosti vážne.

Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje, keďže víťazka prezidentských volieb označila svoj výsledok za dôkaz, že „predstava o dvoch táboroch je viac iluzórna ako reálna“ a že stačí zjednotiť „pole dobra“. Ale to je veľký omyl (ktorý môžu vyvrátiť už budúce parlamentné voľby) a najmä nebezpečný mesianizmus zo strany ženy, ktorá by mala spoločnosť lepšie poznať, ak jej chce vládnuť. Dobro nezvíťazilo jej zvolením. Odhliadnuc od toho, že takéto teologické pojmy do demokratickej politiky ani nepatria a že sa opäť pasovala do úlohy arbitra fatalisticky určujúceho, čo je dobro, čo zlo, kto je slušný a kto nie – v reálnej politike sa bude musieť vymedziť jasnejšie ako doposiaľ. A až tam sa ukáže, akú cenu majú jej slogany. Ak jej prívrženci budú aj naďalej agresívni voči oponentom, nebudú rešpektovať iné názory, budú nadávať ľuďom so základným vzdelaním, že by im mali odobrať volebné právo a dôchodcom, že sú smerácki trollovia – ak sa voči týmto praktikám Zuzana Čaputová rázne nepostaví, skončí sa celé jej úsilie zasa len v rovine morálneho gýča. Spupná viera víťazov v právo zničiť, pošpiniť a ponížiť oponentov a vyhlásiť sa pritom za nositeľov dobra a slušnosti nie je ničím novým, nie je žiadnym posunom vpred, iba rozvinutím tých najhorších charakteristík psychotickej spoločnosti.

Poslednou, no možno najdôležitejšou prekážkou pri napĺňaní ambície spájať spoločnosť je prostredie, ktorým sa budúca prezidentka obklopuje. Pre mňa bolo najväčšou bariérou, prečo som jej nemohol prejaviť dôveru v druhom kole prezidentských volieb. Zuzana Čaputová svoju neskúsenosť v najdôležitejších kompetenciách prezidenta republiky (zahraničná politika a obrana) kompenzuje tým, že sa odovzdala do rúk veľmi jednostrannej skupine, ktorej záujmy sú tak úzkoprso ideologické, že prakticky vylučujú šancu na zmierenie spoločnosti. Buď si toho nie je vedomá a bude musieť tím ľudí, ktorí ju ovplyvňujú, zásadnejším spôsobom korigovať v zmysle potrieb vyššie vytýčených cieľov, alebo je to zámer a v tom prípade by jej aktivity mohli spoločnosť polarizovať väčšmi ako pôsobenie Andreja Kisku, ktorého takmer bezvýhradne nasleduje.

Čo sa týka Maroša Šefčoviča, ten si vyhrať jednoducho nezaslúžil. To, čo predvádzal v posledných týždňoch, bolo nielen popretím celej jeho kariéry, ale predovšetkým hanbou a fackou základným princípom sociálnej demokracie. Trúfam si dokonca povedať, že Maroš Šefčovič v skutočnosti splnil svoju úlohu, ktorú mu dal Robert Fico: vyhraniť stranu Smer-SD v konzervatívnych témach pred parlamentnými voľbami. Najsilnejšia vládna strana rezignovala na ľavicové témy ako nosnú agendu svojej ideologickej profilácie a prioritne sa zamerala na zakonzervovanie Slovenska v jeho predsudkoch a stereotypoch. To je smer, ktorý v ľavicovej politike nemá perspektívu, lebo je ľahko nahraditeľný radikálnejšími a najmä autentickejšími konzervatívnymi prúdmi. Ľavica, ktorá nechápe, že jej zmyslom je liberalizmus prekonávať, nie popierať, stráca svoje opodstatnenie. Preto je úplne logické, že ak Robert Fico pochopil piatkové hlasovanie parlamentu tak, že „liberalizmus dostal po papuli“, dnes mu tento tábor vrátil úder. A rovnako je logické, že za tejto situácie si Zuzana Čaputová osvojila opustené hodnoty rovnosti a spravodlivosti, ktoré vládna strana tak ohavne pošliapala.