Zdroj: https://www.facebook.com/ChmelarEduard/posts/1821562877875596

Dlho pripravovaná vzbura 58 pracovníkov RTVS (výraz „redaktorov“ je nepresný, lebo nejde len o nich) nie je žiadnou žabomyšou vojnou, ani interným konfliktom zamestnancov média verejnej služby, ale zásadným konfliktom o slobodu prejavu – ibaže v tomto prípade nehovorím o slobode pre vybraných novinárov, ale o práve zaručenom ústavou a medzinárodnými dohovormi pre nás všetkých.

Priznávam, že môj pohľad si nemôže robiť nárok na čistú objektivitu. Je podmienený poznaním dlhoročných profesionálov z tohto média, viacerí z nich sú moji kamaráti, bývalí kolegovia, ľudia, ktorých prácu i životné postoje si veľmi vážim – a ktorí sa počas tejto krízy takmer nedostali k slovu, lebo výzvu nepodpísali a z celej spolitizovanej situácie sú hlboko znechutení. Aj preto si dovolím vysloviť presvedčenie, že pohľad vzbúrencov je skreslený, neúplný a vo viacerých bodoch až zákerne lživý (s pojmom lož sa narába vo verejnom priestore mimoriadne expresívne, ale práve tu chcem podotknúť, že lož predpokladá zámer, nemožno si ju mýliť s omylom).

Chápem zmätenosť bežného diváka a poslucháča, ktorý je obmedzovaný informačnou blokádou spolupracujúcich médií a nemá šancu dozvedieť sa objektívne informácie. Napríklad o tom, že RTVS nie je 58 zamestnancov, ale 1100, že výzvu podpísala výrazná menšina redaktorov (z rozhlasu len desatina), že mnohí redaktori sa skutočne boja – nie však vedenia, ale agresívnej revolučnej úderky, ktorá chce zasahovať do politiky a vyhráža sa tým, ktorí sa nechcú pridať na ich stranu, že skončia ako redaktori mečiarovskej televízie a nikto nikdy nikde ich nebude chcieť zamestnať. Nečudo, že v redakcii je dlhodobo dusno, nie však z príčin, ktoré opísali vzbúrenci – ľudia, ktorí tu pracujú dvadsať rokov či viac mi povedali, že nikdy nebola vo verejnoprávnej televízii či rozhlase taká zlá atmosféra ako dnes, keď tam panuje anarchia mladých čím viac nevzdelaných tým viac sebavedomých redaktorov neprístupných akýmkoľvek pravidlám verejnoprávnej žurnalistiky.

Skupina okolo Zuzany Kovačič Hanzelovej je presvedčená, že oni najlepšie vedia, ako sa to má robiť, nepotrebujú žiadne rady, požiadavku na väčšiu objektivitu príspevkov berú ako šikanu, snahy o vyváženosť chápu ako cenzúru a navyše nedôverujú schopnostiam (sic!) svojich nadriadených, lebo sú to vraj bývalí hovorcovia. Toto hodnotím ako najväčšiu nehoráznosť a spupnosť celého protestu. Vahrama Chuguryana považujem za jeden z najväčších klenotov spravodajstva RTVS (popri Ľubomírovi Bajaníkovi, čerstvom držiteľovi ceny OTO, ktorý, mimochodom, popri mnohých iných tiež odmietol podpísať výzvu vzbúrencov). Deväť rokov bol prominentným zahraničným redaktorom Slovenskej televízie. Ako reportér spracovával v mieste diania Oranžovú revolúciu na Ukrajine, voľby a summity v mnohých krajinách, prinášal exkluzívne rozhovory s hlavami štátov (informácia pre hejterov – áno, aj s Vladimírom Putinom, ktorý mu pri návšteve Bratislavy v roku 2005 na znak uznania podal ruku). Toto všetko však vraj nič neznamená, lebo Chuguryan bol podľa našich novinárskych holobriadkov len nejakým „hovorcom“ (hoci to taktiež nie je celkom pravda – bol šéfom komunikácie, čo je nezávislá pozícia chránená Zákonom o štátnej službe). Chápete to? Verejnoprávna RTVS má na čele spravodajcov konečne špičkového profesionála, ktorý má dvojnásobne dlhší verejnoprávny príbeh ako Lukáš Diko, neporovnateľne viac skúseností a úspechov, na rozdiel od predchádzajúceho šéfa je to slušný človek, ktorý nepíše svojim podriadeným vulgárne esemesky – a nejaké decká, ktoré by sa mali od neho ešte veľa rokov učiť, spochybňujú jeho schopnosti? Rovnako Michal Dzurjanin, dlhoročný redaktor Slovenského rozhlasu, ktorý je jeho životným pôsobiskom – všetko márne. Dnes je titulovaný ako „bývalý úradník smeráckeho ministerstva hospodárstva“. Mohli by síce spomenúť, že bol kedysi pravou rukou šéfa ÚPN Jána Langoša, ale to sa nehodí, takto je to lepšie. Podobne aj Petra Maťašovská. Každý zo súčasného manažmentu RTVS má dlhoročnú skúsenosť z pôsobenia vo verejnoprávnych médiách, ale naši novinárski elévi (lebo ničím iným nie sú) sa cítia byť šikanovaní, keď od nich nadriadení niečo chcú.

Takže čo im vlastne prekáža? Sami vo výzve priznávajú, že pracujú slobodne, ale „v nepriateľskej atmosfére“. Čo to je? Stopol im niekto príspevok? Nedovolil im niekto robiť nejakú reportáž? Nie! Vyžadujú od nich základné princípy profesionálnej práce a verejnoprávnej žurnalistiky, ktoré sú jasne dané v interných dokumentoch (Charta spravodajstva) i v zákonoch tejto republiky. Lebo spravodajstvo médií verejnej služby (a teraz, prosím, počúvajte všetci demokrati) majú slúžiť všetkým občanom nielen úzkej názorovej skupinke, nielen jednému politickému prúdu, nielen voličom opozície, ale aj vládnych strán, nielen pravici, ale aj ľavici, nielen liberálom, ale aj konzervatívcom. Ctené občianky a občania, ruku na srdce, máte naozaj pocit, že to tak naozaj je? Že to títo redaktori „najobjektívnejšieho spravodajstva“ skutočne zvládajú? Že z nich necítiť angažovanosť, príklon k jednému táboru, manipuláciu a jednostrannosť?

A tu sa dostávame ku kameňu úrazu. Problém je v tom, že si Václav Mika s Lukášom Dikom priviedli do spravodajstva „svojich ľudí“, väčšinou bez akýchkoľvek skúseností z verejnoprávnej žurnalistiky a postavili celú robotu len na nich. Pamätám sa, ako sedel Václav Mika u mňa v pracovni rektora Akadémie médií a upozorňoval som ho na množiace sa sťažnosti na jednostrannosť jeho redaktorov. Bol k tomu úplne ľahostajný, nezaujímalo ho to, nech kritizujú, povedal. Dnes v najnovšom videu pokrytecky opakuje, že si dal „jednoznačný záväzok“, že nebude riešiť RTVS, ale… (túto formulku zopakoval pri snahe o podrývanie autority súčasného vedenia už vari desaťkrát) mali by sme sa vraj zamyslieť nad tým, čo sa tam deje, že on by sa nikdy nepostavil proti svojim ľuďom. Samozrejme, že je to lož. Áno, aj oni vyhadzovali. Richard Rybníček vyhodil z televízie približne 900 ľudí, Václav Mika mnohých ďalších. Napríklad Andreu Paulínyovú z televízie (a to mimoriadne nekultúrnym spôsobom) alebo Juraja Hrabka z rozhlasu. Zaznamenali ste vtedy nejaké rozhorčené protesty médií a titulky, že Mika robí čistky? Nejaké otvorené listy? Isteže nie. Zato mladá redaktorka Zuzana Hanzelová preukázala pred dvoma rokmi vrchol neúcty k dlhoročným kolegom z verejnoprávnej televízie, keď v rozhovore pre medialne.trend.sk povedala: „Príchodom Lukáša Dika sa to vyčistilo od ľudí, ktorí buď novinárčinu nechceli alebo vôbec nevedeli robiť.“ Tieto drzé namyslené slová bez štipky pokory k práci ľudí, ktorí dosiahli neporovnateľne viac ako ona, hovoria samé za seba.

Laici to samozrejme môžu vidieť inak. Väčšinou máme tendenciu stotožňovať vlastný pohľad s objektívnym, a to, čo sa nám páči, vyhlasovať za kvalitu. Lenže na profesionálov sa kladú iné nároky. Vzbúrenci hovoria, že bojujú za nezávislosť RTVS. Toto kritérium však postačí pri komerčnom médiu, verejnoprávne musí zo zákona poskytovať „nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie“ (§ 3, ods. 3, pís. c Zákona o Rozhlase a televízii Slovenska). Keď to redaktori nerobia, nie je možné, aby vedenie nezasiahlo. Takže to najdôležitejšie, čo v tomto prípade Rezníkovmu vedeniu vyčítam je fakt, že anarchiu nechalo zájsť až tak ďaleko a poriadok začalo robiť až po ôsmich mesiacoch po nástupe do funkcie, keď sa čoraz viac ľudí sťažovalo, že sa to už nedá pozerať. A ak si vzbúrenci myslia, že inde by im ich správanie tolerovali, nech sa pozrú, ako sa to robí v BBC, kde by ich bez skúseností a preukázania profesionálnych schopností na obraz ani nepustili.

Znovu sa teda vraciame k otázke, čo chcelo 58 zamestnancov RTVS touto výzvou povedať. Domnievam sa, že dve veci. Tá prvá je snaha umelo spolitizovať nevyhnutné organizačné zmeny, ktoré si súčasné zloženie redakcie vyžaduje. Môžeme uzatvárať stávky, koľko dní bude trvať, kým sa na „obranu“ vzbúrencov postavia politické strany alebo námestia a celý spor zneužijú a vyhrotia ešte viac. Tá druhá je nechuť dávať vo vysielaní priestor aj iným názorom, aký majú samotní redaktori. Autori tohto pamfletu odmietli odporúčania (podľa nich tlaky) manažmentu, aby ich reportáže vraj „umelo vyvažovali“ aj ďalšie osoby. Tu sa dostávam na tenký ľad, pretože viem, že veľakrát padlo na poradách práve moje meno. Odpor týchto spravodajcov voči mojej osobe je taký obrovský, že keď ma Česká televízia požiadala o vyjadrenie k udalostiam na Slovensku, redaktorka Zuzana Hanzelová považovala za potrebné očierňovať ma až tam. Problém však je, že ani zďaleka nejde len o mňa, čierny zoznam nepohodlných ľudí je vo verejnoprávnej televízii pomerne rozsiahly. Redaktori odmietajú dávať priestor na vyjadrenie aj mnohým iným odborníkom. U niektorých (ako napríklad bezpečnostný analytik Milan Žitný) používajú ako argument, že „koketujú s dezinformačnými médiami“ (rozumej, poskytujú rozhovory Parlamentným listom). Odhliadnuc od toho, že Parlamentné listy už boli z tejto kategórie vyňaté, je pozoruhodné, že im neprekáža, že rovnakému médiu poskytujú rozhovory aj Iveta Radičová, Martin Poliačik a mnohí iní opoziční politici – takže ide o zjavnú výhovorku. U iných (ako napríklad Rastislav Tóth) spochybňujú ich odbornosť. Musím povedať, že s pánom Tóthom mám na mnohé otázky diametrálne odlišný názor. Ale odborne spochybňovať univerzitného profesora politológie by som si nedovolil ja, nieto aby to posudzoval nejaký nedoštudovaný novinársky elév. To už kde sme?

Je dôležité, aby každý demokrat, bez ohľadu na jeho politický názor, pochopil, o čo tu ide. Nevyhnutnou súčasťou modernej demokracie, ktorá má svoje korene v osvietenstve, je pluralita a tolerancia. Dnes sme však svedkami snáh časti novinárskej obce uzurpovať a monopolizovať si mediálny priestor. Vytvára sa tu falošný dojem, že sloboda médií je ohrozená, pritom ide len o hlučnú skupinku, ktorá prehlušila mlčiacu väčšinu. Je obzvlášť odporné, ak si títo ľudia berú za rukojemníkov divákov a poslucháčov a odvolávajú sa na nich. Nie je najmenší dôvod, aby bola verejnosť traumatizovaná medziľudskými vzťahmi na jednom pracovisku. Ak dopustíme spolitizovanie tohto trápneho incidentu, vystavíme nebezpečenstvu demokraciu v celej spoločnosti. Toto nie je zápas spolitizovaného vedenia proti nezávislej redakcii. Je to hodnotový spor vo vnútri extrémne polarizovanej spoločnosti, kde sa začínajú vyhrocovať vzťahy už nielen medzi politikmi, umelcami či akademikmi, ale aj medzi novinármi. Ozajstní demokrati si musia položiť otázku, či naozaj chcú, aby ich pohľad na svet formoval len jeden proamerický troll, či má relevantnosť informácií kádrovať manipulatívny a nekompetentný „slovenský McCarthy“ Juraj Smatana, či sa majú k ekonomike vyjadrovať len trhoví fundamentalisti a extrémisti s prekonanými neoliberálnymi postojmi.

Títo ľudia nám vyhlásili informačnú vojnu. Budú klamať, zavádzať, blokovať informácie, zastrašovať, škandalizovať a špiniť všetkých, ktorí nezdieľajú ich zvrátený pohľad na svet. Zmierenie už podľa mňa nie je možné, oni dialóg nechcú. Budeme musieť zviesť tento zápas za podstatu demokracie, za ktorú sa iní skrývajú len ako za potemkinovskú fasádu. Budeme musieť obhájiť princípy plurality, tolerancie, rôznorodosti názorov proti extrémnym centristom, ktorí pravdu nehľadajú v dialógu, ale betónujú ju do monológu. Budeme sa musieť postaviť proti tejto ukričanej hysterickej menšine, ktorá nereprezentuje široké vrstvy ľudu, ale úzke záujmové skupiny. Nie je ťažké obhajovať vlastné záujmy. No ak nebudete brániť právo na slobodu prejavu tých, s ktorými nesúhlasíte, jedného dňa umlčia aj vás.

[su_spacer]