Eduard Chmelár: Konať v medzinárodných vzťahoch na základe viery a nie na základe faktov je skratka do pekla

26. mar. 2018 | Nekomentovaný výber

Zdroj obrázka:

Eduard Chmelár: Konať v medzinárodných vzťahoch na základe viery a nie na základe faktov je skratka do pekla 1

Zdroj: https://www.facebook.com/ChmelarEduard/posts/1811184785580072

Cítim potrebu verejne oceniť a podporiť rozvážne stanovisko slovenskej diplomacie v kauze otravy bývalého plukovníka vojenskej tajnej služby Ruskej federácie GRU a agenta britskej MI6 Sergeja Skripaľa a jeho dcéry. Predvolanie ruského veľvyslanca je adekvátne situácii, keď neexistujú nijaké dôkazy, ale Rusko vyslovilo predpoklad, že nervovoparalytická látka novičok by sa mohla nachádzať aj na území Slovenska. Mimochodom, logiku by to malo. Sovietsky zväz bežne rozmiestňoval zbrane hromadného ničenia na území svojich satelitov. Rád by som v tejto súvislosti upozornil, že Spojené štáty v čase tretej Mečiarovej vlády zistili, že na území Slovenska ostalo šesť sovietskych rakiet SS-23 a žiadali ich okamžitú likvidáciu (v čom sme im vyhoveli). Preto mi rozumnejšia pripadá reakcia českého prezidenta Miloša Zemana, ktorý požiadal riaditeľa BIS, aby spravodajská služba pátrala po tom, či bol na území Česka skladovaný alebo vyvíjaný jed novičok – než reakcia štátneho tajomníka Ivana Korčoka, ktorý kategoricky odmietol akékoľvek spájanie Slovenska s touto kauzou bez exaktného overenia tejto informácie. No rozhodne bolo naše zdržanlivé stanovisko lepšie ako postup krajín, ktoré bezmyšlienkovite a dominovým efektom vyhosťujú ruských diplomatov.

Pripomeňme si, na základe čoho konajú západné krajiny. Veľká Británia obvinila Rusko, že stojí za „prvým chemickým útokom na území členskej krajiny NATO“ a tento názor podporila „zo solidarity“ celá EÚ s tým, že neexistuje „alternatívne vysvetlenie“. Každý, kto pozná aspoň základné parametre kritického myslenia, musí uznať, že tento záver odporuje pravidlám výrokovej logiky. Pred 15 rokmi Spojené štáty vyfabrikovali proti Iraku aspoň nejaké falošné dôkazy, ale tentoraz nebol predložený nijaký – všetko to stojí len na dôvere k názorom. Bývalý britský veľvyslanec v Uzbekistane Craig Murray vo vysielaní BBC minulý pondelok upozornil na to, že chemici z vojenského laboratória v Porton Down sa mu posťažovali, že nie sú schopní identifikovať tento nervový plyn ako niečo, čo bolo vyrobené v Rusku, ale je na nich vyvíjaný tlak, aby niečo také konštatovali. Expert Organizácie pre zákaz chemických zbraní Gerry Smith Murrayove slová potvrdil do takej miery, že z dostupných informácií o novičoku nie je možné robiť závery, aké robia politici a že medzi laboratóriom a vládou naozaj existuje napätie.

Čo nám to teda chcú nahovoriť západní lídri? Že Putin nechal otráviť muža, ktorého Rusko v júli 2010 prepustilo z väzenia, odpustilo mu deväť rokov trestu a namiesto toho, aby ho zlikvidovalo, umožnilo mu emigrovať a čakalo ďalších osem rokov, aby ho mohlo zabiť na ulici v anglickom meste plynom ruskej výroby? Ako je možné, že vrah vedľa obete nenechal ležať aj samovar, balalajku a matriošku, aby to bolo polopatisticky jasné všetkým? Ak tomuto veríte, asi máte Rusov za idiotov. Čakám už len na to, kedy sa každá vražda kalašnikovom začne pripisovať Putinovi.

Ale teraz vážne, lebo situácia je vážna. Nikdy od konca druhej svetovej vojny sa nestalo, aby západné štáty tak masovo a poslušne sťahovali ruských diplomatov zo svojho územia. Keby sa takto pri každom krivom obvinení správalo Rusko, diplomatické misie v Európe by zostali čoskoro prázdne. Diplomacia má byť rozvážna, nie hysterická. Zdôvodňovať vedomé zhoršovanie vzťahov solidárne zdieľaným názorom, ktorý nikto nepotvrdil, je vedomou provokáciou. Ani toto opatrenie nie je podoprené realistickými dôvodmi. Vraj nevieme, či sú tí diplomati špióni, ale mohli by byť. Nepripomína vám tento spôsob uvažovania Rostasovu okrídlenú vetu „nie je to pravda, ale mohla by byť“? Zrazu už Donald Trump alebo Andrej Babiš nie sú klamári, ale odvolávame sa na ich „zodpovedný prístup“? A inak hyperkritickí novinári preberajú ako písmo sväté len tak z brucha vytiahnutú cimrmanovskú mienku bezpečnostného analytika Jaroslava Naďa, že Rusov je na ambasáde v Bratislave priveľa a majú tu aspoň desať špiónov? Toho Jaroslava Naďa, ktorého záhadný Slovenský inštitút bezpečnostných štúdií má netransparentné financovanie, zjavil sa tu bezprostredne po Majdane a odvtedy sa sústreďuje na zvyšovanie zbrojenia a prvoplánovú propagandu proti Rusku? Je až neuveriteľné, ako sa špekulácie, domnienky, konšpirácie a výmysly, pri ktorých by aj Zem a vek museli blednúť závisťou, vydávajú za fakty.

Tento hon na bosorky je možný iba preto, že sme sa doteraz nevyrovnali s obludnými lžami, ktoré nás priviedli k vojenskej agresii proti Iraku. Minulý týždeň ubehlo pätnásť rokov od tejto invázie, no naše mainstreamové médiá tomu nevenovali ani pol slova. Redaktorka Českej televízie dnes akúkoľvek snahu poukázať na paralelu s rokom 2003 odbila s tým, aby sme sa venovali súčasnosti. Ale my nevieme pochopiť súčasnosť, ak sme sa nepoučili z minulosti. Keď tí istí, ktorí tu deformovali verejnú mienku pred pár rokmi, neniesli za svoje klamstvá nijaké následky a ani len sa neospravedlnili, pokračujú v paranoidnom šírení nezmyslov aj naďalej. Čuduje sa niekto, že reakciu slovenskej diplomacie ako „proruskú“ najviac kritizuje hradný denník N? Ten denník, ktorého šéfredaktor Matúš Kostolný v pozícii zahraničného spravodajcu denníka Sme pred pätnástimi rokmi klamal, len sa tak prášilo? Už 9. augusta 2002 sa v komentári rozohňoval, že vojna v Iraku by pre nás mohla byť šancou ukázať, kde stojíme, že Saddám Husajn chemické a biologické zbrane pravdepodobne má a na atómovej systematicky pracuje. Keď vojna vypukla, tešil sa, že „spojenci nemajú v Iraku väčšie problémy.“ Keď už bolo jasné, že to tak nie je a z vojny sa stáva fiasko, mudroval: „Saddámove zbrane v chaose vojny niekam unikli. Napríklad do rúk teroristov.“ Ďalší komentátor Sme Marián Leško preukázal dosť insitnú znalosť medzinárodného práva, keď napísal, že „vojenský zásah proti Iraku je opodstatnený“. Aj Martin Bútora sa nadrapoval, že „Slovensko by nemalo stáť bokom“. Ivo Samson o teatrálnom vystúpení Colina Powella v Bezpečnostnej rade OSN, ktorým sa zosmiešnil pred celým svetom, povedal, že „Powellove dôkazy boli presvedčivé“. A takýchto propagandistov bolo strašne veľa. Sme naozaj nepoučiteľní? Chceme upadnúť do tej istej pasce? Chceme urobiť tú istú chybu a možno ešte väčšiu, pretože v tomto prípade niet dôkazov, iba názorov?

Behá mi mráz po chrbte, keď podpredseda zahraničného výboru českého parlamentu Jan Lipavský zdôvodňuje vyhostenie ruských diplomatov z Prahy tým, že „Musíme veriť tomu, že sme to urobili správne“. Konať v medzinárodných vzťahoch na základe viery a nie na základe faktov je skratka do pekla. Najviac ma však šokovalo agresívne až hysterické stanovisko Progresívneho Slovenska. Označiť zdržanlivé stanovisko slovenskej diplomacie za škandál a neschopnosť obhajovať naše záujmy je tak extrémne vystrelenie z obežnej dráhy umiernenej diplomacie, že táto strana s preferenciami na úrovni štatistickej chyby sa stáva pre ľavicového voliča definitívne nevoliteľnou.

Aj preto si myslím, že slovenská diplomacia si zaslúži v tejto výnimočnej situácii podporu. Bude na ňu bez najmenších pochýb vyvíjaný veľký tlak zo strany korporatívnych médií, časti opozície a Prezidentského paláca, ale to najdôležitejšie v takejto chvíli je – nezblbnúť, priatelia. Kým neexistuje najmenší dôkaz a v tomto prípade ani racionálny motív, prečo by to Rusi robili, nejde o nič iné ako o ďalšie štádium masovej paranoidnej rusofóbie, ktorá by mohla vyústiť až do otvoreného konfliktu. Žiaľ, na takúto diagnózu neexistuje účinný liek. Iba prevencia – racionálne, kritické myslenie, nadhľad a triezve nezaujaté posudzovanie faktov za každých okolností.

0 komentárov