Vo svete, čoraz viac zdôrazňujúcom ľudskú individualitu, hľadajú ľudia priestor pre prežívanie spoločných emócií. Tímové športy, najmä tie loptové, poskytujú všetko, po čom túži ľudská bytosť, prahnúca po zážitkoch, evokujúcich silný pocit spolupatričnosti. Súčasne sú športové súboje pomaly jediným miestom, kde ešte vlastenectvo nie je považované za historický prežitok. Neraz sú práve kvôli tejto skutočnosti národnostné emócie na športoviskách prehnané a osoby s iným zámerom, ako je slušné povzbudzovanie svojho tímu, zneužívajú hry na štadiónoch na ventilovanie atavistických pudov, alebo šovinistické matiné… Largo gadžolato. Aj takto „havlovsky“ by sa dalo nazvať to, čo sme videli pri kvalifikačnom futbale v Budapešti. Nafetovaní chuligáni, zúriví iredentisti, lovci fanúšikovských šálov, podnapití bitkári a zmes rôznych vagabundov od výmyslu sveta, tvorili popri ozajstných fanúšikoch oboch tímov kulisu tejto udalosti. Maďarskí futbalisti svojou premotivovanosťou v stretnutiach proti Slovákom silne pripomínajú našich hokejistov, keď hrajú proti Čechom. Negatívne emócie z hľadiska im práve pre svoju dekadenciu nepomohli a „karma“ priniesla aj iný paradox – napriek tomu, že Maďari vrážajú do športu oveľa viac peňazí ako my, príjmy futbalistov na pľaci hovorili v náš prospech, keďže máme viacej hráčov v kvalitných zahraničných mužstvách (čo napokon výsledok zápasu aj potvrdil). Našťastie šport prináša aj pozitívne emócie a tie sme nedávno tiež mohli zažiť vďaka krásnym ženám pod vysokou sieťou. Volejbalistky zdravo „pobláznili“ celé Slovensko.Divákov v aréne Ondreja Nepelu i pred televíznymi obrazovkami stále pribúdalo – padol aj historický divácky rekord v sledovaní volejbalu u nás. Volejbaloví funkcionári odviedli skvelú prácu a všetkým športovým federáciám udelili lekciu z moderného športového marketingu. Pochvalu si zaslúžia aj naši diváci, ktorí vytvorili súbojom (najmä našich dievčat) úžasnú atmosféru v duchu fair play a prostredníctvom médií demonštrovali celému svetu kultivovanosť a vyspelosť slovenského športového diváka. Tieto pozitívne aj negatívne emócie, majú ale spoločného menovateľa. Či už chceme, alebo nie, hlad po úspechoch našich kolektívnych športov je veľký. Víťazstvo má vždy krásnu vôňu. Takú, ktorá „prebije“ ten smrad, čo po sebe zanechávajú gadžovskí fanúšikovia. Preto by kompetentní mali urobiť všetko pre zlepšenie podmienok našich klubov, aby tieto mohli výrazne skvalitniť tréningový proces. Väčšina tímových športov ešte stále bojuje o holú existenciu a len ťažko od nich možno čakať výsledky, ktoré by nás oprávňovali k reálnym prognózam zlepšenia súčasného, neutešeného stavu. Apely zatiaľ nepomáhajú, akoby komusi táto „patová“ situácia z nejakého, mne neznámeho dôvodu, náramne vyhovovala. Gadžovstvo, žiaľ, nie je totiž len výsadou fanúšikov…

Tomáš Kuťka